Ani v „období corony“ sme nemienili náš klub nechať upadnúť do pasivity a keďže nebolo možné urobiť početnejšiu výpravu, ani sme nechceli navštíviť miesta, ktoré sú vďaka súčasnej izolácii preplnené, rozhodlo sa zopár členov putovať k neprávom opomínanému vrchu Krivín v katastri obce Rybník (okr. Levice). Ide o jeden z opevnených bodov Porty Slovanici – Slovenskej brány, kde sa nachádzalo keltské hradisko z doby halštatskej a slovanské z doby veľkomoravskej so šiestimi obrannými stupňami, chránenými valmi. Porta Slovanica je ale zložená z celého systému výšinných či predsunutých fortifikácií, ktorého súčasťou boli okrem Krivína aj Tlmače, Kozárovce, Tekovská Breznica a hlavný obranný bod v Hronskom Beňadiku na mieste dnešného impozantného kláštora. Tu sa žiada dodať, že keby mali iné národy miesto, kde sa zastavila takmer každá nepriateľská invázia (starí Rimania, Avari, osmanskí Turci a naposledy maďarskí červení gardisti v roku 1919) a podľa čoho dostalo aj svoje meno, zdobila by ho na vhodnom mieste aspoň desaťmetrová socha bojovníka. Ale naša Porta Slovanica má mnoho verají, takže tie sochy by mohli byť pokojne aj dve, presne tak ako v tolkienovskom Argonathe z Pána prsteňov. S tušením týchto súvislostí sme sa na štátny sviatok 8. mája vydali na túru ku Krivínu, pričom za východiskový bod sme si zvolili masív levickej Kalvárie. Cestou sme minuli starý židovský cintorín, ktorý je napodiv v lepšom stave ako mnohé podobne staré pohrebiská či vojenské cintoríny. Prešli sme Krížny vrch, ktorý bol v poslednej dobe okrášlený a revitalizovaný a dostali sa na dohľad prvej dominanty Slovenskej brány – Kusej hory. Potom cesta viedla cez žírne polia a tak sme prišli k jednému z hlavných cieľov celej výpravy – koháriovskej kaplnke v chotári obce Hronské Kosihy. Hoci sme nečakali, že svätyňa bude v stopercentnom stave, realita nás viac než zaskočila. Dvere vytrhané, rovnako podlaha, okná vybité, výzdoba žiadna, bezprostredné okolie zarastené burinou. Takto dopadlo pamätné miesto, kde podľa tradície našli nehybné telo hrdinu protitureckých bojov, kapitána Štefana Koháryho. Ten velil mnohonárodnému kresťanskému vojsku, ktoré v pamätný deň 19. júla 1664 vyslobodilo Levice z tureckých rúk. Išlo o jedno z najväčších bojových stretnutí počas protitureckých vojen a aj zo žalostného stavu kaplnky je zrejmé, ako si vážime dôležité udalosti našich dejín. Následne sme vstúpili do obce Rybník, kde je pri miestnom pohostinstve umiestnená tabuľa s náučným chodníkom k samotnému vrchu. Dve krásne mladé dámy nás však počas výstupu upozornili, že turistický chodník je prerušený oplotením súkromného pozemku. A ten nepatrí nikomu inému, ako slovenskému oligarchovi Martinovi Kvietikovi, synovi známeho herca Štefana Kvietika, o ktorom je v poslednej dobe dosť počuť. Dostali sme radu na náhradnú trasu a stúpajúc dubovým lesom bola naša cesta opäť prerušená vďaka informácii miestnej obyvateľky, že aj táto trasa je doplnená plotom a zamknutou bránou. Podotýkame, že sme sa už nachádzali v chránenej krajinnej oblasti! Pán podnikateľ si tam vraj stavia ďalší zámoček a nechal si doniesť aj zver, aby mal na čo poľovať so svojimi rovnako privilegovanými kumpánmi. A tak sme dostali ďalšiu radu na ďalšiu trasu, ktorá viedla z Tlmáč popri Hrone, avšak s dovetkom, že ani táto cesta nemusí byť zaručene priechodná. Pre nedostatok času sme ju už nemohli podniknúť a tak sa naša výprava skončila a krivínske hradiská Argonaut nepokoril. Cestou domov sme museli neustále myslieť na to, že je niečo zhnité v štáte slovenskom… Podobný hrubý prístup k prírode a kultúrnemu dedičstvu by človek čakal v nejakej bývalej africkej kolónii a nie v srdci Európy, v členskom štáte preveľkej Európskej únie! Aký je to štát a aká ústava, ktoré umožňujú takýto papalášizmus? Tu na záver človeku nevdojak napadne rečnícka otázka veľkého Platóna: „Vzniká azda z oligarchie demokracia tak ako z demokracie tyrania?“
Ako sme nevystúpili na Krivín
