Pôvodne sme na polovicu septembra mali v pláne pre turistiku úplne iný kraj. Okolnosti ale rozhodli inak. Cieľom sa nakoniec stalo Podpoľanie a rozhodne sme to neoľutovali. Nádherný, temperamentný región s osobitým kultúrnym dedičstvom. Prvý deň bol v znamení výstupu na vrch Sedem chotárov (602 mnm). Regionálnu akciu, ktorú už sedemnásty rok organizujú nadšenci a lokálpatrioti z obcí ako Divín, Podrečany,Gregorova Vieska atď. sme uprednostnili pred plánovanou Poľanou. Už po štvrť hodine sme vedeli, že to bola dobrá voľba. Nenáročná túra s príjemným prevýšením nás viedla cez pasienky s pasúcimi sa kravami a pokračovala hustým bukovým lesom. Že sme blízko cieľa sme pochopili podľa tónov ľudovej muziky a spevu. Na vrchole kde sa spájajú chotáre siedmich obcí (jedna v stredoveku zaniknutá) to skutočne „žilo“. Centrum skrášlené detvianskym krížom a sochou Panny Márie len pár metrov od zachovaných okopov z druhej svetovej vojny. Obďaleč priestor s dreveným prístreškom a ohniskom bol naplnený takmer stovkou ľudí. Všetky vekové kategórie a spoločenské vrstvy družne pospolu. Skvelý príklad žijúceho komunitného ducha. Strávili sme tu nádherný deň naplnený rozhovormi s miestnymi.Druhý deň sme sa vybrali na vrch Strieborná (719 mnm ) . Zvolili sme si dlhšiu trasu od obce Lovinobaňa. Napriek tomu, že časť trasy viedla cez asfaltku, nuda to nebola. Cestu nám totiž spríjemnili opäť debaty s miestnymi ale aj inými turistami, ktorých zaujali nové tričká Argonaut. Za niečo vyše dvoch hodín sme dorazili pod kopec Strieborná kde sa nachádza len nedávno preskúmané archeologické nálezisko. Archeológovia tu odkryli žiarové pohrebisko z mladšej doby bronzovej, konkrétne pilinskej a kyjatickej kultúry. Vzácnosťou bolo, že sa našli hroby s kamennou hrobovou konštrukciou. Na samotnom vrchole Striebornej sa v tom období nachádzalo opevnené hradisko. Kamenná scenéria na vrchole kopca vo vás vytvorí predstavu posvätného kultového priestoru. Už si len predstaviť starobylé obrady. Tretí deň patril hradu Divín. Tento hrad som prvý krát navštívil ešte ako účastník detského letného tábora. Odvtedy pretieklo veľa vody a musím povedať, že na jeho záchrane urobili kus práce. Samotný hrad bol postavený niekedy na prelome 13.-14. storočia a o jeho výstavbu sa zaslúžil rod Tomajovcov. Stál v tesnej blízkosti mýtnej stanice na dôležitej obchodnej ceste zo Zvolena do Košíc. Neskôr bol majetkom rodu Lučeneckých. Po porážke uhorských oddieľov pri Moháči (1526) sa postupne tento hrad spolu s inými ako hrad Tornaľa, Filakovo či Krásna Hôrka stáva pohraničným hradom chrániacim prístup k bohatým slovenským banským mestám. Napriek snahe obrancov ho Turci v roku 1575 dobyli a usadili sa v ňom na zhruba štvrťstoročie. Neskôr ho spolu s Filakovom oslobodilo uhorské vojsko a prebehla na ňom prestavba reagujúca na kľúčovú úlohu delostrelectva v tedajšom vojenstve. Na severnom úpätí hradu sa nachádza opevnený renesančný kaštiel. Ten prešiel v uplynulých rokoch veľkorysou rekonštrukciou a v jeho priestoroch je aj muzeálna expozícia. Len pár desiatok metrov od hradu a kaštieľa je v centre obce opevnený kostol. V tejto dedine história zanechala výrazne hmatateľné stopy a je potešením vidieť ako sa miestni o ne starajú. Na záver sme si neodpustili ešte návštevu rázovitej Detvy. Staré centrum je vcelku pekne zrekonštruované a zdobia ho drevené sochy zobrazujúce starý vidiecky život a kultúru. Po mestečku je umiestnených viacero typických detvianskych vyrezávaných krížov, ktoré vo svojej výzdobe spájajú kresťanské a predkresťanské symboly a dokonale ladia s okolitou prírodou. Zhodli sme sa ale, že pre tak kultúrne významné miesto by to chcelo na prezentáciu predsa len čosi viac. Zrátané a podčiarknuté. Podpolanie rozhodne stojí za návštevu. Pripomeniem, že ešte krajšie bude keď jeseň zahrá svojimi farbami na okolitých kopcoch a lesoch. Čo nás ale najviac zahrialo pri srdci bola neskutočná ľudskosť a bezprostredná pohostinnosť miestnych obyvateľov. Zažili sme ju všade na Slovensku, no tu bola doslova na každom kroku. Dodalo nám to nádej, že tieto vlastnosti z našej krásnej Slovače nevymizli ani pod náporom konzumu a egoizmu.
Peter Legény
