Ďalšia trasa pochodu prísne sledovala tok rieky Sikenica, ktorá slúžila ako spoľahlivý sprievodca počas celej túry. A práve rovnakým spôsobom postupovali naši predkovia pri osídľovaní neznámych končín, keď ich práve toky riek, akési praveké diaľnice, priviedli k novým domovom. Približne v strede doliny sa nachádza obec Horša s typickou hontianskou architektúrou, charakteristickou kamennými domčekami s nabielo omietnutými stenami a modrými okenicami. V nej sa nachádza aj opustený a rozpadajúci sa kostolík a človek sa neubráni dojmu, že vlastne predstavuje pomník súmraku nášho veku a súčasnej civilizácie. Za obcou sa nachádza ďalšia časť doliny. Kým tá prvá je nenáročnou prechádzkou, pokračovanie je už o poznanie náročnejšie a bez viditeľného turistického chodníka. Trasa prechádza cez opustený pioniersky tábor, oplývajúci zvláštnou, takmer dystopickou atmosférou. Človeku je až ľúto, že takéto zariadenia chátrajú a našim deťom a mladým ľuďom slúži na trávenie voľného času namiesto pobytu v prírode mobil a tablet. Pravé prekvapenie však prichádza až neskôr, kedy sa pútnik musí obrazne povedané brodiť morom veľkých balvanov, ktoré čas a živly vrhli na dno doliny. Prechod týmto územím bol z celej túry najnáročnejší, ale aj najpôsobivejší. Machom obrastené kamenné útvary a lesné velikány okrášlené neskorou jeseňou vytvorili skutočne magické spojenie. Ako spomienka na letné búrky sa na ďalšej ceste sporadicky objavovali prekážky v podobe spadnutých stromov a rieku bolo nutné na niekoľkých miestach prekročiť. Žiaľ, tu treba skonštatovať, že konzumný spôsob života sa negatívne prejavil aj v týchto miestach a to najmä vo forme plastových fliaš. Účastníci výpravy sa pokúsili aspoň časť z nich vyzbierať. Zdá sa, že medzi povinnú výbavu členov klubu budú preto odteraz patriť aj vrecia na odpad. Za naopak potešujúce možno označiť viditeľné stopy na stromoch po práci bobrov, ktorí sa na „dolniakoch“ znovu usádzajú. Po prechode dolinou trasa pokračovala cez hontianske polia, popri agátových hájikoch a veľkých solitérnych stromoch, stále v sprievode vernej Sikenice a pod dohľadom plachtiacich dravcov. Aj tu by si málokto uvedomil dramatické okolnosti vzniku súčasnej scenérie. Nakoniec sme prišli do malebnej dediny Bátovce, známej aj ako „Mesto kráľovien“. Tento názov sa odvádza od stredovekého latinského názvu obce Forum Reginae, čo v preklade znamená „Trh kráľovnej“. Hoci bolo toto pomenovanie neskôr vyvrátené ako falzum, názov si miestni v modifikovanej forme ponechali. Ale inak o význame obce svedčí aj fakt, že bola v čase existencie Hontianskej župy sídlom slúžnovského okresu. Po barokovom kamennom moste trasa pokračovala k vodnej nádrži Lipovina, vybudovanej v roku 1968 a odtiaľ už k samotnému Valu. Okolo severného brehu nádrže nasledoval posledný úsek cesty do kopcov porastených hustými dubovými lesmi. Je vhodné poznamenať, že takéto lesy pred štyridsiatimi tisícročiami, kedy Indoeurópania (Árijci) zaujali Európu, pokrývali takmer celý kontinent od Herkulových stĺpov (Gibraltáru) až po Karpaty. Cieľ cesty si ale tiež pamätá mnohé tisícročia.
Val obrov II.
