Vôbec som nemal v pláne dvojdňový výlet s deťmi akokoľvek ,,zapisovať do denníka občasného turistu“. Nešlo totiž o žiadnu vopred pripravenú konceptuálnu expedíciu, ako to zvyčajne u turistického klubu Argonaut býva, ale o súkromnú aktivitu. Rozhodovanie kam a akým spôsobom sa vyberieme, vplyvom okolností zostalo doslova na poslednú chvíľu. Toto však nijako negatívne neovplyvnilo celkový zážitok. Dôvodom pre túto veľmi stručnú reportáž sú skôr okolnosti, ktoré mi okrem krásnych scenérií utkveli v pamäti.
Deň prvý
Pôvodným zámerom bola klasická stanovačka, na ktorú sme boli kvalitne vybavení a prvým cieľom oblasť Súľovských skál. Oveľa prístupnejšia je táto destinácia autom smerom z Bytče. Zvolil som však o čosi náročnejší pochod od hradu Lietava, ktorý už dôverne poznáme. Zdĺhavé hľadanie turistického chodníka vedúceho z Podhoria pri Lietave smerom k obci Hradná, nám o pekných pár kilometrov navýšilo dennú porciu kilometrov. Pochod bol ale hlavne v hustom lese veľmi príjemný. V Súľove sme sa posilnili, doplnili tekutiny a vyrazili k zrúcanine neďalekého hradu. Hneď pri prvej tabuli náučného chodníka nás „potešil“ rozsypaný smetiak, ktorý mal zrejme pôsobiť ako jedna z miestnych turistických atrakcií. Samotný hrad Súľov sú zvyšky rozvalín strážneho hradu z pätnásteho storočia, ktorého skazu dokonalo zemetrasenie v roku 1858. Avšak pohľady na okolitú krajinu, ktoré ponúka, určite stoja za tých pár vyšliapaných metrov. Nie sme žiadne béčka a tak sme si fotogenické Súľovské skaly prešli turistickým chodníkom celé. Musím povedať, že je to naozaj čarovné a jedinečné miesto, plné zlepencových skalných útvarov fantastických tvarov, pri ktorých sme sa často zastavovali. Mali sme šťastie na páriacich sa Fúzačov alpských, ale i viacerých moravských turistov a dokonca aj značenie chodníkov bolo výborné. Túto turistickú destináciu môžem len a len odporučiť.
Deň druhý
V noci sme sa presunuli do Šútova k zatopenému lomu a prespali v stane. Pomerne čistou vodou láka v horúcich letných dňoch toto miesto stovky ľudí, čo vzhľadom k neveľkému priestoru niekedy spôsobuje logistický problém. Už v noci sme sa neustále budili na rôzne zvieracie prejavy alkoholom povzbudených indivíduí, no najväčšie prekvapenie prišlo hneď ráno. Miestna nudapláž je vyhlásená, no nečakal som, že už o deviatej ráno bude plná a pláž oproti prázdna. Rozhodne nie som žiadny puritán, k nahote mám odvážnejší vzťah ako niektorí súputníci, ale z toho čo som videl, som mal zlý pocit. Nudapláž je miestom na to vyhradeným a tak mi bolo krajne nepríjemné, keď sa kreatúry opiercingované na nejnepravdepodobnejších miestach prechádzali aj mimo vyhradenú plochu. Do diaľky už nevidím ideálne, ale nemohol som si nevšimnúť, že viac ako 90% osadenstva tohto azylu tvorili muži. Muži nevalnej fyzickej krásy, no akiste veľmi odvážny, až sa bojím uvažovať nad tým, na čo všetko by mali odvahu. Po raňajkách sme preto vo vode nestrávili toľko času ako pôvodne bolo v pláne, pretože náš hlavný dnešný cieľ bol ambiciózny – zdolať vrch Chleb. Cestu som už predtým absolvoval a preto som mal oprávnené obavy, ako to zvládnu moje deti, na podobné výškové maratóny nezvyknuté. Po Šútovský vodopád cesta odsýpala v rezkom tempe a pri ňom prišlo aj krátke občerstvenie. Od tohto bodu však začína plynulé, miestami strmé stúpanie a to nám dávalo skutočne zabrať. Často sme oddychovali, navzájom si pomáhali, povzbudzovali sa a smiali sa cez pot stekajúci do očí. Chodník je v poraste často plný sute, ktorou treba kráčať opatrne a preto nám prvá horská lúka uľavila. K Mojžišovým prameňom to však ešte bol kusisko cesty. S vodou nám to vychádzalo dobre, doplnili sme si ju až z prameňa. Na tvárach bolo možné badať únavu, no ešte stále sme neboli ani v polovici cesty. Rodičia sami najlepšie vedia aké ťažké je deti niekedy k niečomu namotivovať. Pri pohľade na vrchol Chlebu im snáď prešiel aj mráz hrôzy po chrbte, tak sme zmenili stratégiu. Neďaleká Chata pod Chlebom ma minule nasýtila a tak sme ta zamierili zas. Okolo piatej poobede v týchto končinách asi nebýva rušno. Jedlo sme preto dostali rýchlo, s príjemnou obsluhou, bolo chutné a adekvátne cene. A aj ten oddych nám náramne padol vhod. Slnko však putuje rýchlo a preto sme zanedlho vyrazili. Samotný vrchol je pravá čerešnička na torte. Posledných pár stovák metrov nie je takých náročných, navyše adrenalín stúpajúci s pribúdajúcim výhľadom je veľkým pomocníkom. Chleb (1645 m.n.m.) je v Krivánskej Fatre tretím najvyšším vrcholom a pohľad, ktorý ponúka, je neopísateľný. Už prvý výlet na toto miesto má pre mňa svoj osobný význam, no vidieť tu po svojom boku dcéru, ktorá bojovala doslova s každým metrom, ma naplnilo šťastím. Dovolím si tvrdiť, že ani netušíme, čo naše deti dokážu, pokiaľ ich k tomu možno aj trochu menej nápadne privedieme. Tú radosť by som doprial každému. Po pár obligátnych fotkách sme sa vydali chodníkom späť. Každý skúsený turista potvrdí, že hore sa ide ťažko, ale dole ešte ťažšie. Nielen preto, že tých síl už toľko nie je, ale hlavne kvôli trpiacim kolenám. Tempo sme napriek tomu mali slušné a aj s častými prestávkami to napokon do západu slnka k autu vyšlo a to ešte v dobrej nálade a s úsmevom na perách. Vyčerpaný ,,po okraj krčahu“, ale spokojní. Z Šútova predstavuje súhrn prevýšenia úctyhodných 2370 metrov, čo predstavuje slušnú porciu aj pre ostrieľaných turistov. No ako som videl na vlastné oči, výstup v rozumnom tempe zvládne aj dieťa v školskom veku s podporou rodičov. Ako detox od sociálnych sietí a intravilánu mesta to dokonca vrelo odporúčam.Aby som však nezabudol na dôležitú myšlienku tohto reportu, aj keď dvojdňový výlet v rozpore s tým, čo napíšem ďalej, dopadol na výbornú. Strašidelné fotografie z preplnených tatranských chodníkov som v realite nezažil, no ani zažiť nechcem a preto práve v tomto období navštevujem menej vyhľadávané a podľa mňa rovnako krásne lokality. Navyše s overenou infraštruktúrou. V poslednom čase som teda nemal možnosť minúť celú výplatu behom jediného dňa, tak ako mnohí Slováci v Tatrách. V čase oklieštených možností vycestovania do zahraničia, mohli poskytovatelia ubytovania a podnikatelia v gastronómii dokázať Slovákom, že sa dovolenku oplatí stráviť aj doma. Vzali to pekne od podlahy a hlavne po svojom. Najprv zdvihli ceny, aby dobehli straty z jarnej karantény, na zvýšenie konkurencie nepohli až na výnimky ani prstom a ako bonus dostávame krajne otrávenú a neasertívnu obsluhu unavenú neočakávane početnými návštevami. Píšem z vlastnej skúsenosti, ktorú sme zažili pri inej akcii Argonautu v Komárne. A tak sa Slováci konečne dočkali „klasickej slovenskej dovolenky“, na ktorú určite dlho nezabudnú. A slovenská ekonomika, ktorá sa na turizmus vraj chce spoliehať, na ňu môže v pokoji zabudnúť tiež.
Jozef Benedikovič
