Povesťami opradené Sitno (1009 m n. m.) od nepamäti podnecovalo fantáziu pospolitého ľudu, ktorý ho vždy pokladal za tajomný vrch a domov nielen prírodných, ale aj nadprirodzených síl. Fascinovalo tiež našich národných buditeľov, medzi ktorými vysoko vyniká milovník tunajšieho kraja a katolícky kňaz Andrej Kmeť. Samotná lokalita bola vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu v roku 1951. Ako jeden z národných vrchov Slovenska si ho v súlade so svojim zameraním vybral Turistický klub Argonaut za v poradí druhý cieľ svojho turistického pochodu. Už cestou k nemu sme minuli Richňavské tajchy (banské odvodňovacie nádrže), ktoré boli v čase svojho dokončenia v roku 1740 najväčším vodným dielom na svete. V deň pochodu (1. februára 2020) sa na mieste stretnutia zišla skupina zaujímavých ľudí, aby spolu so svojimi ratolesťami poznávali prírodné a kultúrne krásy tejto hontianskej dominanty. Počasie už nemohlo byť vzhľadom na ročné obdobie ideálnejšie a nás čakal nádherný slnečný deň. Hoci terén bol miestami zľadovatený, potešenie z výstupu umocňovala krásna scenéria mohutných dubov, bukov, ihličnanov a zaujímavých skalných útvarov. Ticho a pokoj týchto nadmorských výšok ocení každý, kto si chce aspoň na chvíľu oddýchnuť od gýčovitej pestrosti moderného sveta. K miestnym lesom sa navyše viaže zaujímavá povesť o šarkanovi, ktorý sa tam vyliahol z vajca zakopaného počerným cudzincom – čarodejníkom. Keď drak dospel, zožral pastiera aj s celým stádom oviec. Na jeho zneškodnenie boli povolaní cisárski vojaci. Okrem iných zbraní si priviezli obrovský kanón, odliaty špeciálne pre tento účel v Banskej Bystrici. Až tretím výstrelom sa im ho podarilo zasiahnuť a jeho smolné šupiny sa vraj dajú dodnes nájsť v lesoch pod Sitnom. Po absolvovaní najnáročnejšej časti výstupu bolo možné si na chvíľu oddýchnuť pri studničke, osadenej lavičkami. Tu je umiestnená informačná tabuľa, ktorá pútnika oboznamuje s dejinami objavovania Sitna. Veľmi zaujímavý a vhodne umiestnený je aj fragment z mapy Magna Germania (Veľká, alebo tiež slobodná Germánia) alexandrijského astronóma a geografa Klaudia Ptolemaia z roku 150, na ktorej sa v tesnej blízkosti Sarmate montes, čo sú pravdepodobne naše Štiavnické vrchy, uvádza bod označený ako SETINA. Hoci táto mapa nie je samozrejme rovnako presná ako moderné mapy, je veľmi pravdepodobné, že daný bod poukazuje práve na Sitno. To, že sa dostalo na mapu starovekého sveta znamená, že sa tam už vtedy muselo nachádzať dôležité hradisko či svätyňa. Starí Rimania mali dostatočné vedomosti o tejto časti našej vlasti, veď im bol známy napr. aj Starý Tekov, bývalé centrum Tekovskej župy, kde na vyhasnutej, pôvodne podmorskej sopke stála osada barbarských Jazygov, zvaná v latinčine Uscenum. Medzi Sitnom a Poiplím sa má navyše nachádzať aj doposiaľ neobjavený pochodový tábor rímskych légii, ktorý tu bol vybudovaný počas Markomanských vojen (roky 166 až 180) vedených cisárom Marcom Aureliom. Tak nás o tom vo svojom dejepisnom diele Rómaiké historiá (Rímske dejiny) informuje historik Cassius Dio. Územie Slovenska bolo vtedy známe pod menom Lunae silva, Mesačný les a tento poetický názov nám pekne ilustruje, že už ľudí v antike fascinovala krása našej vlasti.
Zimný výstup na Sitno I.
