Ďalšia časť cesty už bola naozaj nenáročnou prechádzkou, ktorá viedla najmä cez tzv. Tatársku lúku. Tu sa nám podarilo zastihnúť stádo srncov, ktorých miestna endemická populácia sa vyznačuje tmavými, vysoko nadsadenými parôžkami s perleťovým efektom. Názov samotného miesta sa odvoláva na udalosti z roku 1241, do čias vpádu Tatárov (v skutočnosti Mongolov) do Uhorska pod vedením chána Batu. Kráľ Belo IV. sa im postavil pri rieke Slanej a utrpel zdrvujúcu porážku. Divosi ho hnali cez celú krajinu a všade rozsievali ohromnú skazu. Odolali im len kamenné hrady a neprístupné miesta, ktoré na prirodzené pevnosti premenila sama príroda. Kráľ nakoniec našiel záchranu na dalmátskom ostrove Trogir, kam ho už kočovníci nedokázali prenasledovať, pretože nemali lode. Navyše vtedy v Xanadu, zlatej metropole Mongolskej veľríše, umiera veľký chán Ogotaj. Batuchán sa preto urýchlene vrátil na východ, aby stihol kandidovať vo voľbách na nového vládcu všetkých kočovníkov. A práve tento annus horibilis, hrôzostrašný rok, stojí za povesťou o lúke, ktorej dali hordy z východu jej dnešné meno. Tatári už vypálili podsitnianske dediny a preživší obyvatelia sa stiahli do prírodnej pevnosti na Sitne. Celý rok čelili statoční domorodci obliehaniu, odrážali útoky a liali na ukrutných Aziatov horúcu smolu a vriacu vodu. Tatárov statočná obrana len utvrdzovala v presvedčení, že na Sitne musí byť zhromaždené obrovské bohatstvo a preto sa vôbec nechystali stiahnuť. To veľmi trápilo domorodcov, ktorým sa povážlivo tenčili zásoby. Preto sa uchýlili ku ľsti. Z posledných zvyškov múky upiekli obrovský koláč a zhodili ho z hradieb s odkazom, že celý ďalší rok budú Sitňanci denne jesť rovnako veľké pochúťky. To úplne zlomilo bojovú morálku nepriateľa, ktorý zrušil tábor a odtiahol späť do svojej ďalekej domoviny, tatárskeho Tartaru. Na konci lúky už účastníci pochodu dorazili pod Sitno. Tu bolo krásne vidieť, že vďaka strmým andeztiovým stenám, ktoré z troch strán obklopujú vrchol, je toto miesto skutočne prirodzenou pevnosťou. Bašty brál v brde hôr dávajú tušiť, aké ťažké muselo byť zdolať ich pre každého útočníka zaťaženého výzbrojou a brnením. Samotný názov Sitno je podľa očovského rodáka, polyhistora a „veľkej ozdoby Uhorska“ Mateja Bela rýdzo slovenského pôvodu a zodpovedá významu dnešného slova peklo. Podľa povestí tu totiž naozaj má byť vchod do podsvetia, avšak Bel zrejme narážal na hradné väzenie, ktoré bolo vraj také strašné, že sa skutočne podobalo na miesto večného zatratenia. Okrem toho sa v podzemí vrchu majú dodnes ukrývať Sitnianski rytieri, ktorí majú podľa známej povesti prísť na pomoc slovenskému národu, keď mu bude najhoršie. Touto službou sú podľa jednej z verzii povinní za trest kliatbou staručkého pustovníka, ktorý tu pôsobil hádam ešte od čias írsko-škótskej kresťanskej misie. Bojovníci totiž pôvodne slúžili v družine veľmoža Stojmíra, vazala kniežaťa Pribinu. Keď Stojmír umieral, žiadal svojich dvoch synov, aby spolu žili svorne a vládli spravodlivo. Tí však rovnako ako neskôr v prípade synov Svätoplukových začali spolu bojovať o dedičstvo, len čo ich otec navždy zavrel oči. Vo chvíli, keď ich družiny stáli proti sebe pripravené pustiť sa do boja, vyšiel z lesa pustovník a vyriekol osudný ortieľ: „Nech vás skala všetkých pohltí a otvorí sa až vo chvíli, keď bude treba vašej spoločnej sily“. V tom sa rozpútala strašná búrka, do hradiska udrel blesk, hora sa otvorila a bojovníkov pohltila. A tak rytieri pod Sitnom čakajú pripravení na útok dodnes, pretože napriek všetkému čo sa na Slovensku dialo a deje, ešte stále to nebolo a nie je to najhoršie.
Zimný výstup na Sitno II.
