Je niečo pred deviatou hodinou ráno. Vystúpili sme z autobusu v obci Vernár do chladného jesenného rána. Na tráve je badať prízemný mráz. Nečudo, však je polka októbra. Ruksaky sú už nahodené na pleciach, ktoré si zvykajú na ich váhu. Pred nami je pochod Nízkymi Tatrami až na Donovaly. Cesta potrvá, až pôjde všetko ako má, štyri dni. Sme na jej začiatku. Pohýname sa dopredu tým symbolickým prvým krokom. Prvý krok. Čo to vlastne je? Posun jednej nohy pred druhú? Jeden z nespočetných krokov na dlhej púti? Nie prvý krok je bod, kedy sa snívanie o pochode mení na skutočnosť. Je to okamih pravdy, symbol odvahy začať niečo nové, pustiť sa do neznáma. Takže sme vykročili. Hor sa dopredu!
Začiatok túry je takmer vždy rovnaký. Začína kdesi v dedine, v nejakom sídle. Pod ukazovateľom smeru, čo informuje o potrebnom čase, nadmorskej výške, farbe značky, ktorú je treba sledovať, aby sa človek dostal tam kam chce. Ako sa pohne dopredu, pomaly rednú domy, cesta sa stáva stále horšou. Asfalt strieda štrk a ten zase prašná či blativá cesta. Cesta odbočuje do lesa a človek sa ocitne v jeho zelenej náruči. Všetko, čo spravil človek mizne. Ostáva len cesta a sem tam náznak ľudskej prítomnosti. Osamelo stojaca chata, krmelec, posed, prístrešok či len akási búda. Potom však zmizne aj to. Ostane len človek, príroda a cesta čo ho vedie strmo hore. Dych a krvný obeh sa zrýchľujú úmerne tomu ako sa zvyšuje náročnosť pochodu. Na rozhovor nie je dostatok dychu, kráčame mlčky. Aj keď sme už touto cestou nedávno išli, je to všetko iné. Tak je to vždy. Cesta lesom nikdy nie je rovnaká. Možno ju prejsť hoci tisíckrát, stále bude na nej niečo nové, niečo iné. Istý je len jej začiatok a jej koniec. Všetko ostatné je premenlivé, vždy niečím prekvapí. Človek po nej kráča, vnára sa do zeleného mora. Cíti sa akoby kráčal po jeho dne, akoby nejaký starozákonný prorok rozhrnul z Božej vôle jeho vlny. Vníma okolie všetkými zmyslami, ponorený do všetkej tej okolitej zelene. Zrak mu uchvacuje hra svetla a tieňa na zelenej opone, sluch zase symfónia spevu vtákov, čuch vôňa lesa v neopísateľnej zmesi vôni.
Stúpajúca cesta prirodzene vedie na vrchol. Pre mnohých je to cieľ. Je to ale omyl. Vrchol je len predel. Bod, z ktorého sa treba vrátiť alebo ísť ďalej. Je to miesto, kde si je čas vydýchnuť, pokochať sa výhľadom. Odľahčiť ramenám a upraviť si oblečenie. Je to symbolické miesto triumfu vôle ísť dopredu a stále vyššie. Ale nie je to cieľ. Cieľom je vždy sa aj z neho dostať dolu do doliny, do sedla. Je to niečo, čo sa neobchádza, aj keď treba kvôli nemu odbočiť z cesty, obetovať čas a energiu. Tak je to aj teraz. Postupujúc cestou lemovanou červenými značkami na stromoch sme sa dostali na rázcestie. Na vrchol Prednej hole, najvyššieho bodu Slovenského raja, je to zachádzka dvadsať minút. Stratíme teda asi hodinu, ale neváhame. Ruksaky odkladáme pod smrek a dobre schováme. Ideme naľahko, nohy oslobodené od váhy nás rýchlo nesú dopredu. Postojíme na kóte, urobíme pár fotiek výhľadu, aby sme ten okamih zvečnili a vraciame sa. Ruksaky znovu ťažia naše plecia a postupujeme ďalej. Cesta klesá dolu do sedla.
Čo znamená pre putujúceho horami sedlo? Je to začiatok a koniec. V sedle sa výstup začína a v ňom sa aj končí. Je nenápadné, názvy sediel si nikto nepamätá. Ale ony a nie vrcholy tvoria medzník medzi jednotlivými etapami cesty. Do nich sa z jedného vrcholu zostupuje, aby sa zase začalo stúpať na ďalší. Križujú sa tu rôzne trasy, smerníky ukazujú cestu, nech sa už turista poberá kamkoľvek. Aj teraz sa v jednom takom, Smrčinskom, jedna etapa našej cesty završuje. Červená značka, po ktorej sme išli doteraz tu končí. Prechádzame na modrú. Bude nás sprevádzať až na Kráľovú hoľu, odkiaľ nás zase povedie červená až do nášho konečného cieľa.
Ráz krajiny sa začína meniť. Les, ktorým sme šli doteraz sa mení na horskú lúku. Cesta stúpa nahor. Sme pod Kráľovou hoľou. Kdesi po pravej ruke máme prameň Čierneho Váhu. Naň však teraz nemyslíme. Stúpame nahor strmým holým svahom. Pretíname asfaltovú cestu, čo sa hadí smerom hore raz a potom znovu. Konečne sme hore. Stojíme na vrchole Kráľovej hole. Tu sa vlastne začína hrebeň Nízkych tatier. Na v piesňach ospievanej a básnikmi oslávenej Kráľovej holi. Vlastne nevypadá ani nejak zvláštne. Kopec, ktorých na Slovensku je viac ako dosť. Kopec, horský vrchol sa výnimočným nestáva sám od seba. Stvorila ho príroda pred mnohými vekmi, vtisla mu jeho podobu. Legendu z neho však urobí len človek s vnímavou dušou, čo sa nadchne jeho majestátnosťou a krásou. Čo by bol Kriváň, keby nenadchol Štúra, čo by bolo Sitno, keby neuchvátilo Kmeťa? To je aj prípad Kráľovej hole. Vytvorila ju síce príroda, ale to čím je pre Slovákov z nej urobili ľudia, ktorých očarila. Čo ju ospievali v piesňach a básňach. Na nej sa stretávame s prvými ľuďmi od nášho odchodu z Vernára. Zdravíme sa s nimi, nadväzujeme rozhovor. Rozhovory v horách sa točia stále okolo jednej témy. Cesty. Odkiaľ ste prišli, kam idete, aká je cesta. To je to, čo každého zaujíma. A ešte situácia na útulni. Je plná? Koľko je tam ľudí. Všetko to sa pretriasa medzi sústami jedla a dúškami vody. Času nie je na dlhé rozhovory. Čas je neúprosný. Je čas sa znovu pohnúť. Do útulne Andrejcová nás čakajú ešte tri hodiny pochodu a deň sa chýli k večeru. Lúčime sa s chvíľkovými známymi a ideme ďalej. Po výstupe si vychutnávame chôdzu po rovine a mierne klesanie. Po pravej ruke nás sprevádzajú výhľady na Tatry. Čoskoro sa holý horský chrbát končí a nás zase víta les. Zvečerieva sa a nastáva šero. Pred vstupom medzi stromy si nasadzujeme čelovky a postupujeme ďalej. Ich svetlo preráža hustú tmu a pomáha nám postupovať dopredu. Zrýchľujeme hnaní predstavou útulne. Nočnú tmu zrazu prerazí nejasné svetlo. Ako sa blížime, je čoraz jasnejšie a už sa k nemu pridávajú aj ľudské hlasy a spev. Neklamný znak, že sa blížime k útulni. Čoskoro stojíme pred ňou. Obzeráme sa okolo. Pri ohnisku sedí skupina ľudí. skladáme ruksaky a smerujeme k okienku. Po celodennom pochode dobre padne tanier čohosi teplého a niečoho tuhého na zahriatie. Hoci má každý z nás so sebou niečo podobné v placačke, neodolávame. Ochutnávame tuhú pálenku s horkou chuťou horských bylín. Len jeden, aby sme vyskúšali umenie chatára. V malom je to liek, vo veľkom je to jed. Ešte jeden pohár piva a sadáme si akosi prirodzene k ohňu.
Útulňa je pre turistu na prechode domov. Je to útočisko, kde možno prečkať noc a prípade, ako tu, sa občerstviť. Uchyľuje sa do nej na noc, či v prípade nepohody. Sú rôzne, ale jedno majú spoločné. Stretne sa tam večer skupina rovnako postihnutých ľudí. postihnutých láskou k prírode a k horám. Sedia pri ohni alebo v malej izbe, kde si každý našiel svoje miesto na palande alebo hoci na zemi. Práve to všetkých zbližuje. Na stôl sa kladie jedlo, každý niečo prežúva. Ponúka niekoho zo svojej placačky, niekto iný zase ponúka jeho. Po celodennom pochode sa uvoľní a rozhovorí. Turisti sa v horách zdravia, ale aj keď sa stretnú kdesi pri oddychu, málokedy majú čas na rozhovor. Prehodia väčšinou pár slov, medzi tým ako sa kochajú výhľadom, alebo proste oddychujú a zase idú po svojom. Na útulni je to iné. Tu sa ich cesta skončila, tu prespia, oddýchnu si a pokračovať budú zase ráno. Tu si možno vystrieť nohy, tu je čas na rozhovor. Každý hovorí svoje zážitky a počúva rozprávanie iných. Hovorí, odkiaľ je, kde začal svoje putovanie a kam má namierené. Kde všade bol a kde sa ešte chystá. Radí, pokiaľ vie poradiť. Aj to je útulňa. Všetci sú si blízki. Ale je to len okamih medzi príchodom na útulňu a tým ako sa všetci uložia na spánok. Ráno sa všetci zase pohnú ďalej svojou cestou. Možno sa ešte niekedy stretnú a možno nie. Aj o tom je útulňa. Mikrosvet uprostred hôr so svojimi pravidlami. Ďalšie zbližovanie prerušuje únava. Je čas spať. Útulňa nie je miesto na flámovanie. Prísť, vyspať sa, nabrať sily a skoro ráno sa znovu pobrať svojou cestou.
Roman Škorňa
