Začiatok tejto cesty bol ako vždy trochu fádny a nenápadný. Také sú začiatky vždy. Stretnutie na autobusovej či vlakovej stanici. Alebo na nejakom parkovisku. Pár slov, zvítanie sa, pozdravenie starých známych priateľov. Novým sa kývne a každý ich vezme na vedomie. Musia zapadnúť, musia sa osvedčiť. Potom sa aj oni stanú členmi skupiny, členmi klubu. Teraz je to odlišné. Síce sa stretávame na parkovisku, ale nikto nový tu nie je. Na podobné cesty vždy vyráža viac menej rovnaká partia. Zloženie sa mení, nie vždy môže každý. Všetci sa však poznáme, vieme o čo pôjde a vieme tiež, že to nebude jednoduché. Ideme ďaleko, ideme do neznáma. Každému hlavou víri mnoho myšlienok a otázok, na ktoré si musí odpovedať sám. Aké to bude, ako tam dôjdeme a kedy. Preto príliš nehovoríme, rovno naložíme batohy a nasadáme. Cesta autom bude dlhá. Možno päť hodín, možno viac. Na reči bude času dosť. Vyrážame. Cesta ubieha za oknom auta, ktoré nás vezie v ústrety novému dobrodružstvu. Pozeráme na meniacu sa krajinu a hovoríme. Aby sme zabili dlhú chvíľu, aby sme uvoľnili napätie. Hovoríme o krajine, ktorú vidíme, o bežných záležitostiach. Prechádzame dedinami, čítame ich známe, aj neznáme názvy. Idú jedna za druhou, raz častejšie, inokedy zriedkavejšie. Čítame ich názvy, aby sme ich potom takmer okamžite zabudli. Prešli sme nimi a tým to hasne. Znamenajú pre nás len potvrdenie správneho smeru a približnú polohu, ktorá napovie niečo o tom, kde asi sme a ako dlho ešte potrvá jazda. Ako dlho budeme ešte sedieť v aute, než budeme môcť vystúpiť, natiahnuť si nohy a začať konečne ísť. Ako dlho potrvá, kým sa to cele skutočne začne. Konečne Osadné. Prešli sme dedinou, aby sme jedno z aut nechali na hornom konci. Toto bude cieľ nášho pochodu. Vysadáme, vyberáme batožinu, aby sme ju preložili do druhého auta. Je nás päť, takže sa zmestíme. Znovu začína jazda. Ideme do miesta, kde to celé začne, do Novej Sedlice. Cesta sa mení. Dediny sú redšie, väčšinou ideme lesom. Je to pre nás zaujímavejšie, tu nikto z nás ešte nebol. Témy na rozhovor sa vyčerpali, každý sleduje cestu a okolie. Len občas komentujeme, čo vidíme. Prechádzame okolo vodnej nádrže Starina stáčame sa na juh, aby sme sa potom zase otočili na sever. Názvy dedín nás začínajú zaujímať. Blížime sa k cieľu jazdy a začiatku pochodu. Ulič, Uličské Krivé, Zboj…Konečne Nová Sedlica. Cieľ a zároveň začiatok. Cieľ cesty autom a začiatok vlastnej túry. Ideme autom kým sa dá, až na koniec dediny. Vysadáme, vyberáme batožinu. Precvičiť zmeravené nohy, niečo zjesť a vypiť. Potom už len nahodiť ruksaky na plecia, nastaviť popruhy a vpred. Vpred za novým dobrodružstvom, preč z civilizácie. Najbližšie dni bude našim domovom príroda a náplňou dňa putovanie cestou necestou. Sledujeme červenú turistickú značku a vystupujeme na prvý hrebeň. Je to zároveň náučný chodník a tak pravidelne narážame na informačné tabule. Pomaly začínajú prevládať pocity, čo vždy sprevádzajú podobné putovanie. Zvedavosť, dychtivé očakávanie sa mieša s neistotou a obavami. Tak je to vždy pri putovaní neznámym krajom. Nevieme, čo nás čaká, kadiaľ pôjdeme. Postupne však neistota a obavy miznú. Nahrádza ich pevné odhodlane. Vpred a stále vpred! Cesta začína klesať. Zostupujeme do údolia Stužice. Stužica. Len ten názov vzbudzuje zimomriavky. Mrazenie sa zvyšuje pri pohľade na okolie. V lese sa človeka vždy zmocňujú zvláštne pocity. Vníma všetko okolo zostrenými zmyslami. Akoby sa vracal tisíce rokov dozadu, do obdobia, kedy naši predkovia putovali nekonečnými lesmi. Boli pre nich zdrojom obživy, ale boli tiež plné nebezpečenstva. Možno preto máme v génoch rešpekt ku krajine porastenej stromami, ktoré blokujú výhľad a v tieni ktorých sa môže skrývať nebezpečenstvo. Pocity tiesne stupňuje okolnosť, že toto nie je obyčajný les. Toto je prales. Okolité mohutné stromy vzbudzujú ako pocity obdivu, tak akéhosi rešpektu, pocity obáv. Prechádzame cez riečku Stužicu a znova začína cesta stúpať strmo nahor. Vieme, že kdesi tam hore nás čaká vrchol dnešnej túry a začiatok hrebeňa. Kremenec. Pocity tiesne miznú. Stúpanie, jeho prekonávanie vytesňuje všetko ostatne. Myseľ sa sústreďuje na chôdzu, na ďalší krok. Tak stále stúpame nahor. Ešte jeden strmý záber na nohy a sme tam. Kremenec. Začiatok hrebeňa Polonín. Najvýchodnejší bod Slovenska. A miesto kde sa stretávajú hranice troch štátov. Na stĺpe sú erby troch štátov. Dodáva to tomuto inak bežnému vrcholu osobitý ráz. Niekoľko krokov na sever a človek sa ocitne v Poľsku, niekoľko na výhod a je na Ukrajine. Je čas na ďalší oddych. Chvíľu sa tu zdržíme. Na podobnom mieste sa človek neocitá každý deň. Je teda vhodné si túto dobu, čo najviac predĺžiť. Čas nás netlačí. Aj keď sme z Novej Sedlice vyrazili pomerne neskoro a teraz sú už skoro tri hodiny poobede. Do táboriska sa dostaneme za necelé dve hodiny. Dôjdeme ešte za svetla. Nie je teda dôvod sa ponáhľať. Časť výpravy sa preto rozhoduje odskočiť si do Poľska na neďalekú Wielku Rawku. Idú naľahko, preto ostatní ostávajú strážiť ruksaky. Zvečerieva sa, jesenný deň pomaly ustupuje večeru. Kremenec pustne. Ľudia, čo podobne ako my vyšli na tento symbolický vrchol Polonín sa poberajú svojou cestou. Jedni zostupujú na slovenskú, druhí na poľskú stranu. Lúčime sa ako sa na turistov patrí. Iní idú ďalej po hrebeni, smerom, ktorým sa čoskoro pohneme aj my. Poliaci? Slováci a Česi. Tu to nie je podstatné. Tu sme všetci turisti. Romantici, čo sem na severovýchod Slovenska prišli za možno poslednou pravou divočinou v našom regióne. Naši druhovia sa vrátili a tak sa všetci spoločne znovu pohneme. Zostupujeme dolu hrebeňom do táboriska v sedle pod Čierťažou.
Dorazili sme ešte za svetla, ale šero už hustlo a jasne naznačovalo, že sa čoskoro zotmie. Táborisko je ako každé iné. Jedna drevená búda na stĺpoch, čo poskytuje len ozaj núdzový útulok pred nepriazňou počasia. Altánok, kde si možno posedieť, vystrieť nohy. stretlo sa tu tak do tridsať ľudí a útulňa postačí tak pre desiatich. Preto staviame stany a pripravujeme sa na nocľah, kým je ešte denné svetlo. Z prameňa na hrebeni po biede naberáme vodu. Čoskoro musíme kvôli hustnúcej tme nasadiť čelovky. Sadáme si v altánku k českým turistom, ktorých sme stretli už na Kremenci. Začína sa zvyčajná večerná pobožnosť, ktorá sa odohráva na každej útulni na každom táborisku. Oslava bratstva a družnosti. Každý sa delí o to, čo sme hore vyniesol na vlastnom chrbte. Niečo pod zub, niečo poriadne ostré na zahriatie a potúženie. Na oslavu odchádzajúceho dňa. A rozhovory, kým nie je čas ísť späť. Treba dožičiť unaveným telám chvíľu oddychu pred ďalším náročným dňom.
Roman Škorňa
