Ideme na Muránsku planinu. Jedna jednoduchá veta, tri jednoduché slová. Jednoduché, ale s hlbokým významom, pokiaľ sa to rozoberie na drobno. Iste niekedy je to jednoduché. Nejak sa dostať do obce Muráň a potom je to na hrad rovnakého mena len necelé dve hodiny hore kopcom. Niekomu to ku konštatovaniu, že bol na Muránskej planine stačí. Pozrie hrad, lúku pod ním, pomotá sa okolo. Možno si zájde k Vesselenyiho jaskyni, či na neďalekú Poludnicu. Príjemný výlet, pár hodín strávených vonku a potom zase dolu. Lenže takéto niečo, je ako navštíviť nejakú metropolu a potom tvrdiť, že poznáme predmetnú krajinu. Je to niečo ako ilúzia, niečo, čo sebaklam. Tak ako k poznaniu krajiny je treba prejsť aspoň kus z nej, tak treba k vyhláseniu, že som niekde bol prejsť kus krajiny. Vidieť ju, počuť ju, vnímať ju svojimi zmyslami, zanechať v nej svoje stopy. Preto na to ideme inak. Skoro ráno sa odvezieme, ráno do Tisovca. Z vlakovej stanice vystúpime strmo hore na Voniacu a potom zvlnenou krajinou prejdeme až na Muránsky hrad. Dorazíme tam nejak poobede. Ale nepredbiehajme, zoberme to pekne po poriadku.
Vyrazili sme v polke júna, leto bolo v plnom prúde, ale horské rána sú aj vtedy chladne. Cesta vlakom bola pre nás rutinou. Tou trasou sme už za podobným dobrodružstvom išli neraz. Tradične o siedmej ráno. Približne hodinu sa vezieme na východiskový bod pochodu, rozhovorom si krátime chvíľu a sledujeme dôverne známu krajinu. Uplynie hodina, kým vystupujeme na vlakovej stanici v Tisovci. Tu sa to všetko začne. Prudké stúpanie hore trvá hodiny. Tep a dych sa zrýchľuje, krv prúdi rýchlejšie. ranný chlad ustupuje ostrému tempu, telá zahrieva pohyb. Čoskoro ich bude zahrievať aj letné slnko. Cesta vedie striedavo lúkami a lesom. Slnkom zaliaty kraj strieda príjemný chládok lesa, kde tiene stromov hrajú svoju hru so slnečným svitom. Planina nás privítala ideálnym letným počasím. Ponúka výhľady na zalesnené údolia a strmé svahy, z ktorých ako zo zeleného mora vystupujú biele ostrovy skál. Všetko to láka oči a hladí dušu. Pomáha zabudnúť na pochod pomaly začínajúcim horúcim dňom. V srdci sa usadzuje pohoda. Cesta je príjemná počasie tiež. Všetko ide ako má. Ideme dopredu, hľadíme naľavo, potom zase napravo. Je na čo sa dívať.
Chlad rána ostal kdesi v doline. Je horúci deň a blíži sa poludnie. Opúšťame zelenú značku, ktorá nás doteraz viedla a prechádzame na červenú. Sme asi v polovici cesty. S tým vedomím sa púšťame ďalej. Na ráze krajiny sa toho veľa nezmenilo. Lúky, lesy, výhľad na skaly a postup vpred. Slnko začína klesať, keď sa dostávame k odbočke na Poludnicu. Tú obísť nemožno. Stojí za to sa zastaviť a odbočiť. Tých pár minút pochodu naviac vyvážia nádherné výhľady. Je to jedná z chvíľ, kedy človek len tak stojí. Zabúda na všetko. Na to čím žil, než sa sem vybral, na vzdialenosť, ktorú prešiel, kým sa sem dostal, aj na tú, ktorá ho ešte čaká. Len tak stojí a hľadí. Vníma tú krásu, nekladie si žiadne otázky. Len sa pozerá. Otvorená myseľ, otvorené srdce žiadne odpovede nepotrebuje. Stačí im to, čo vnímajú skrze ľudské oči. Nezaujíma ich, ako sa volá kopec či dolina, na ktorú hľadia. Aké meno má dedina kdesi dolu. To nie je podstatné. Podstatná je len tá krása, ktorú stvorila príroda, to dielo niekoho, kto je vzdialený ľudskému chápaniu, dielo Boha. Nič však netrvá večne. Ani táto chvíľa. Ešte jeden pohľad dolu a do diaľky, ešte jedno cvaknutie fotoaparátu na zvečnenie tej chvíle. A potom znovu ďalej. Netrvá to dlho a sme na lúke pod hradom. Odkláňame sa z červenej značky, aby sme sa dostali k chate Zámok. Tu prespíme, tu sa dnešná cesta končí. Vlastne ešte nie. Ešte sa pôjdeme pozrieť na Muránsky hrad. Len čo si zložíme veci a občerstvíme sa, tak vyrážame. Nie je to ďaleko, čoskoro už prechádzame zachovalou hradnou bránou a blúdime po jeho niekdajších nádvoriach. Pozeráme z vyhliadok dole a zmocňujú sa nás pocity obvyklé na miestach, ktoré dýchajú históriou, na miestach, kde akoby zastal čas. Keby len tie zvyšky múrov vedeli hovoriť. Čoby asi prezradili?
Hovorili by o jeho vzniku v 13. storočí, kedy ho postavili na obranu cesty z Gemera do Zvolenskej a Liptovskej stolice. Opísali by, ako pôvodne vyzeral, kým ho o dve storočia neskôr neprestavali. Spomenuli by vojská jiskrovcov a bratríkov, ktorí ho zmenili na svoju základňu. Určite by nezabudli spomenúť na neslávne známeho lúpežného rytiera Matej Bašu, čo si z neho urobil svoj zbojnícky brloh. Zaspomínali by na obliehanie vojskami grófa zo Salmu, ktoré ukončilo jeho vyčíňanie. S pohnutím by hovorili o krásnej Muránskej Venuší, MariiSéči a o dobrodružnom Františkovi Vesselenyim, ktorý si získal jej ruku pre seba a hrad pre kráľa. Spomenuli by ďalších vlastníkov Koharyovcov a určite by nezabudli na tých posledných, na Coburgovcov. Bol to práve sám bulharský cár, čo si tento kraj zamiloval a trávil v ňom kopu času. S istou trpkosťou by sa zmienili o období, kedy pustol ničený ohňom a inými živlami a stal sa len svedkom dávnej slávy a súčasťou okolitej krajiny. Nezabudli by s vďakou spomenúť ľudí, čo sa pričinili o jeho záchranu a v tomto diele pokračujú. Kamene však hovoriť nevedia. Nedozvieme sa od nich nič, čo by sme tak veľmi chceli vedieť. Musíme si to zistiť sami. Ale o tom to je. O pátraní, zisťovaní a skúmaní.
Deň ustupuje večeru a my sa vraciame dole na chatu Zámok, aby sme zakončili deň. Čoskoro sedíme na miestach, kam tak rád chodil Ferdinand Coburg. Kde si vodil priateľov, aby spolu posedeli v lone prírody, ktorú toľko miloval. Chata Zámok je niekdajšia horáreň. Tam kde sedíme teraz my sedeli kedysi grófi, baróni a samotný domáci pán – bulharský cár. Cítime sa tak akosi zvláštne. Možno je to atmosférou miesta, jeho géniom loci. Možno to len myseľ spracúva odchádzajúci deň a podnety, ktoré priniesol. Na oči sadá spánok privolaný únavou dlhého dňa plného zážitkov. Spoločnosť sa pomaly rozchádza, všetci sa poberajú do izieb, aby sa vyspali. Zajtra sa poberieme dole do obce Muráň, aby sme zakončili ďalší výlet.
Roman Škorňa
