Existuje dávne príslovie. Nevstupuj dvakrát do tej istej rieky. Má pripomínať človeku, aby šiel v pred a neobzeral sa. Aby nežil v minulosti, ale obracal sa k novým cieľom a výzvam. Má to svoju logiku, ale nie vždy to platí. Tak ako človek sa mení aj krajina. Formuje ju človek aj príroda. Mení sa každým rokom. Vždy sa dá nájsť na jej obraze niečo nové a neznáme. Preto má aj návrat zmysel. Vždy je čo objavovať. Nové cesty k už dosiahnutému cieľu, ale aj nové ciele už v známej krajine. To všetko vo večnom kolobehu času.
Presne tak som sa cítil, keď sme sa po rokoch vracali do Gaderskej doliny. Navštívil som ju už predtým, mal som možnosť poznať jej hlboké údolia, strmé svahy a skaly podivuhodných tvarov. Napriek tomu som sa na návrat tešil. Nešlo len o to, že naše kroky mali smerovať do miest, ktoré som vtedy nestihol navštíviť. Cítil som sa ako niekto, čo sa teší, že zase, po mnohých rokoch uvidím starú známu.
Vyrazili sme skoro ráno, doslova na svitaní. Cesta do Turca bola dlhá a ak sme chceli stihnúť to, čo sme si predsavzali, bolo nutné vyraziť takto zavčasu. Cesta ubehla ani sme nevedeli ako a my sme sa ocitli na parkovisku v Gaderskej doline. Tu sa to všetko malo začať. Vystúpiť z auta, ponaťahovať sa, skontrolovať výstroj a obsah batohov. Slovom rutina pred začiatkom pochodu. Potom už len nahodiť ruksaky na plecia, napraviť popruhy a dopredu. Cieľ je jasný. Ako prvá nás čaká Ostrá. Jasná je aj naša cesta. Pôjdeme po modrej značke, kým neprejdeme na žltú. Stupujeme do lesa. Vnímame hru tieňov, stávame sa súčasťou okolitej prírody. Naše pohľady priťahujú okolité rozoklané skaly, ktoré uchvacujú svojou podobou. Stúpame hore strmým svahom. Ideme asi dve hodiny, kým odbočíme na žltú značku. Po oddychu sa ňou púšťame. Čoskoro sa otvárajú výhľady na široké okolie. Vidíme aj prvý dnešný cieľ. Ostrá. Toto meno si ozaj zaslúži. Skala týčiaca sa z horského chrbta, na vrchol ktorej sa vystupuje pomedzi skaly pomocou reťazí. Stojí to však za to. Výhľady, ktoré sa z nej otvárajú, stoja za námahu. Pozeráme sa okolo a vnímame to všetko. Nedá sa len tak ísť ďalej. Jednoducho nie. akoby čaro toho miesta nútilo človeka len tak stáť a pozerať okolo. Je načo sa dívať. Až keď sa srdce a duša prostredníctvom zraku nasýti krás horskej krajiny, zostupujeme dolu tou istou cestou dolu na úpätie Ostrej. Prvý cieľ, máme za sebou. Poberáme sa k ďalšiemu cieľu. K Tlstej. Povedie nás tentokrát zelená značka. Postupujeme vpred. Pohľad na zalesnené údolia sa strieda s výhľadom na skalnaté bralá a dolinu pod našimi nohami. Čoskoro dosahujeme aj ďalší cieľ. Rovnako ako Ostrá, aj Tlstá si svoje meno zasluhuje. Kým prvá sa dvíha ako skalisko z horského chrbta k oblohe, Tlstá je široký chrbát. Rozložitý a plochý. Rovnako ako Ostrá aj Tlstá však ponúka výhľady, ktoré stoja za námahu pochodu horským terénom.
Odtiaľto budeme už zostupovať dole strmým svahom pomedzi skaly, popri jaskyni Mažarná. Odtiaľto žiadne výhľady na krajinu už nie sú, ale plne ich nahradzuje pohľad na skaliská, popri ktorým sa spúšťame dolu. Ideme pomaly a opatrne. Jednak je klesanie strmé a núti k opatrnosti. Jednak skaly svojou úchvatnosťou pútajú a priťahujú zrak. Nedá sa ísť ďalej bez toho, aby si ich človek dôkladne neprezrel. Napriek tomu sa nakoniec dostávame nazad do doliny a pred nami sa objavuje Blatnický hrad. Obísť ho, prejsť len tak okolo neho sa nedá. Preto znovu stúpame k zvyškom múrov, ktoré svedčia o niekdajšej sláve a moci. Hrad som už predtým navštívil, ale teraz sa naplno prejavilo, že staré príslovie nemá celkom pravdu. vtedy to bola hromada sutiny medzi zvyškami múrov. Teraz je niekdajšie nádvorie vďaka obetavým ľuďom vyčistené a múry nesú znaky snahy zabrániť ich rozpadávaniu. Toto vedomie nás napĺňa spokojnosťou. Rozprávame sa s týmito obetavcami, ale času už nie je nazvyš. Ešte pár fotiek zvyškov hradu a výhľadu z neho a musíme ísť. Cestou dolu k miestu, kde sme nechali auto spomínam na starú povesť, ktorú o tomto hrade zaznamenal kedysi dávno Alojz Medynanský.
Keď sa s konečnou platnosťou hrozbu Napoleóna, čo celý svetadiel do zmätku a vojny uvrhol, zažehnať podarilo, nastali nové časy. Všetci ľudia vzdelaní sa k dávnej minulosti obracali, po dedinách blúdili a od starých ľudí povesti mámili a spisovali. Po starých, zubom času a vojnami poznačených, zrúcaninách kedysi pyšných hradov sa potĺkali. Na skaly, čo ich ruka matky prírody do podivných tvarov vytvarovala sa šplhali. Pritom predstavivosti svojej uzdu povoľovali a na jej vlnách sa unášať nechávali. Mnohí snáď dúfali, že dajaké skryté poklady nájdu či aspoň akési tajomstvo, doteraz očiam ľudským skryté, odhalia. Iným len to vedomie, že sa po miestach, kde sa dejiny písali, prechádzajú stačilo. Tí vzdelanejší, vo vedách zbehlejší zase pozostatky, po ľuďoch, čo kedysi krajinu obývali po rúmoch všelijakých zbierali či zo zeme vykopávali. Ľuďom, čo im ich nosili dobre platili, aby ich pre ďalšie pokolenia zachovali.
I vybrala sa jedna táka spoločnosť slobodných pánov z Turčianskeho sv. Martina do neďalekej obce Blatnica, čo sa podnes v malebnej Gaderskej doline nachádza, aby hrad nad ňou sa k nebu týčiaci navštívili. Počasie bolo na podobný výlet ako stvorené a tak sa slovutní páni v odkrytých bričkách viezli vzrušene medzi sebou dišputovali a pohľadom na okolitú krajinu sa kochali. Ako do doliny tej, strmými svahmi lemovanej prišli, pri hostinci tamojšom bričky aj s kočišmi zanechali a peši sa po strmej ceste k hradu ponáhľali. Ako niekdajšiu vstupnú bránu prešli, hneď sa po nádvorí kedysi rušnom rozišli boli. Po zbytkoch zašlej slávy sa prechádzali a kladivkami murárskymi, čo si so sebou priniesli boli po múroch klepkali, či sa dutý zvuk neozve, čo by dačo zvláštne sľuboval. Zazdalo sa z nich jednému, že na istom mieste sa veru stena duto ozýva. Nemeškajúc začal kamene už slabšie v stene držiace vylamovať v dychtivom očakávaní nálezu nejakého. I ostatní, vidiac úsilie jeho okolo neho sa zhŕkli boli a v napätí očakávali, čo sa zo steny vysype, či za ňou objaví. Na ich prekvapenie nemalé sa z dutiny kopaním odkrytej ľudské kosti, vekom vybielené, sypať začali. S úžasom nevýslovným na nález tento všetci hľadeli. Doktor, čo s nimi na tento výlet išiel, hneď na prvé videnie toľko povedal, že to veru celá kostra ľudská sa zo steny vysypala. Čo ich však najviac do úžasu priviedlo, bolo tá skutočnosť, že lebka nešťastníka mala na čelusti zámku, čo mu tam ktosi, nevedno prečo, hádam ešte zaživa založil, ako onen doktor po dôkladnej prehliadke vyhlásil. Nevedeli veru páni, ako s nálezom týmto naložiť majú. Po vzrušenom rozhovore a dohadovaní sa, kosti len do vreca pozbierali a dolu sa, stále vzrušene sa zhovárajúc pobrali. Ako prišli k hostincu, kde boli bričky svoje zanechali si hneď ku stolu posadali a občerstvenie si priniesť rozkázali. Tak sa uzhodli nakoniec, že sa veru krčmára opýtajú, či on azda od starých ľudí nepočul povesť dajakú, čo by ich nález vysvetlila a vec im objasnila. Ako im poživeň a nápoje priniesol, k stolu ho pozvali a o svojom záhadnom a strašnom náleze mu povedali. Krčmár, chlap mohutný už v strednom veku sa síce najprv, žehnajúc sa znakom kríža, zdráhal, ale nakoniec sa, na naliehanie vzácnych hostí svojich, rozhovoril.
Ležal tam na vrchu, kde sa teraz múry, už rozpadnuté, hradu kedysi pyšného k oblohe vypínajú kláštor. Mnísi, čo ho obývali boli, ako sa na mníchov patrí, písma a kadejakých vied znalí. Aj v liečení sa vyznali, ľuďom zo širokého okolia v chorobe pomáhali, statok od kadejakej ratovali. I bol medzi nimi jeden, čo ho Odilom zvali, čo v liečení a vo vedomeckých náukach kadejakých, nad ostatných vynikal. Ale ako to už často býva, učenosť sa nie vždy s dobrotou a šľachetnosťou snúbi. Aj v jeho prípade to tak bolo a zločinná, temná vášeň ho posadla, zlý duch jeho dušu posadol a na cestu zla ho zviedol.
Vyhľadala ho bola manželka hradného pána z neďalekého, už len ťažko v lesnom poraste rozoznateľného hradu, čo ho ľudia Vyšehradom zovú. Na dcéru sa sťažovala, čo ju ako Eliku pokrstili, že sa z poslušnej nežnej holubičky, istotne pod vplyvom akéhosi nápoja čarodejného vzdorovitou stala. Že sa manželstvu, čo jej rodičia po zrelej úvahe dojednali boli, vzpiera. Ženícha už ale pozvali boli a každým dňom čakajú. Ak by sa dcéra naďalej želaniu rodičov svojich, najmä otca svojho vzpierala, nemuselo by sa to dobre skončiť. Otec jej, ako muži stavu jeho, neznáša odpor a protirečenie vôli svojej. Bála sa teda hradná pani, že by mohol dcére ublížiť. Pre boha prosila teda mnícha, aby sa on ako osoba duchovná od nej vyzvedel, čo ani matke svojej prezradiť nechce a v trápení jej uľahčil. Sľúbil jej Odilo pomoc a tak jej povedal, že aby mu dcéru k spovedi pozvala, že on sa už prezvie, čo jej srdce a dušu trápi. Lenže zlo mocne do srdca jeho pazúry zaťalo, keď pôvab dievčiny na vlastné oči uvidel. Pod svätou prísahou tajomstva spovede ľahko z dievčiny jej tajomstvo vymámil. Preto sa ona zväzku rodičmi dohodnutému vzpiera. Preto vraj, že si so zbrojnošom mocného pána neďalekého hradu Zniev, menom Ilamer, pri soche Matky Božej vernosť sľúbili. Zlo sa duše mnícha ešte viac zmocnilo, keď dievčine svoju temnú vášeň vyjavil. Keď sa chcela k rodičom utiekať a všetko, čo jej mních povedal im prezradiť, s pohŕdavou zúrivosťou ju tento zahriakol. Ako mu zlý duch istotne našepkal, tak jej riekol. Že život jej aj život jej milého, len od jeho slova závisia. Tak jej ústa zavrel a v strachu sa nikomu prezradiť neodvážila, ako jej mních nadbiehal.
Ale, kde sa zlu dvere otvoria, tam sa ono na dlho usadí. Mních naďalej dievčaťu tomu nadbiehal. Hrozbami aj prosbami sa usiloval jej odpor, čo voči nemu cítila, zlomiť. Ale nič mu nepomáhalo. Ani to, keď úskokom dosiahol, že pán Znieva preč poslal Ilamera. Nakoniec v hneve všetko jej otcovi vyjavil a objasnil mu, prečo sa dcéra jeho dohodnutému sobášu vzpiera. Zahorel ten hnevom, čo sa sťa búrka vzniesol na matku a dcéru. Nestrpiac žiaden odpor, hneď nechal po ženícha poslať a svadbu urýchliť. Mal sa ten už z cesty vrátiť, čo milej svojej po poslovi odkázal. Prekonala tá obavy s otca svojho a jeho hnevu a nocou sa vykradla, aby sa spolu stretli. Mních ten, čo ho zlo už celkom posadlo, sa o všetko od špehov svojich veru dozvedel. Ľudí zločinných, lotrov kadejakých si najal. Vystriehli tí zaľúbencov. Nestihli si ani pozdravy vymeniť a zosypali sa na nich. Mládenca, čo sa udatne bránil presila udolala a zraneniam mnohým nakoniec podľahol. Vrahovia ho zakopali potajme, aby ho žiaden nenašiel. Dievčinu, od ľaku bez vedomia, vzali medzi seba a do jednej chatrče uhliarskej, hlboko v lesoch schovanej, odvliekli. Tam ju diablom posadnutý Odilo vyhľadal. Smrť jej milého jej vyjavil a všelijako sa jej vyhrážal až jej odpor zlomil. Neotvorili sa veru nebesia, ani blesk neudrel do zvodcu toho. Pol roka trvalo trápenie dievčiny. Len viera v Boha jej bránila, aby sama, vlastnou rukou, svoj život neukončila. Ktovie koľko by trvalo jej pomalé umieranie a chradnutie, keby ju jednej temnej noci čmud a svetlo ohňa neprebudilo. Zobudila svojho prísneho strážcu a keď ten požiar, čo bol chatrč zachvátil hasil do tmy utiekla. Ktovie, či ju viedla ruka Všemohúceho, či to len náhoda ju práve k tej kaplnke doviedla, kde ju pred pol rokom zajali boli. Z posledných síl svojich dvere odtisla a dnu sa k soche Matky Božej zvalila. I dal Boh, že prievan tie dvere pribuchol bol a zámka na svoje miesto zapadla. Tým činom sa strážca jej, čo sa za ňou bol pustil, dnu nemohol. Divoko kľajúc sa teda bol preč pobral. Ráno sa kostolník, čo sa do kaplnky tejto vybral, dvere otvoriac na nečakaný obraz díval. Pod sochou Panny Márie ležalo bezvládne telo zúboženej dievčiny viditeľne v druhom stave. Strašne sa veru vyľakal, ale nakoniec sa k nešťastnici sklonil a ako pobadal, že dýcha ešte, pomôcť sa jej ponáhľal. Okľukami rôznymi, aby svojmu mučiteľovi unikla sa zúbožená Elika domov ponáhľala. Ako vo dverách rodičovského domu zastala, jej rodičmi zmietal zmätok citov. Tak si oni mysleli, keď ani jej, ani Ilamera nikde nebolo, že veru spolu kdesi ušli. Že žijú spolu vo zväzku, ktorý oni nepožehnali. Teraz ako vo dverách ťarchavá stála, zahrmel otec strašnou kliatbou na domnelého jej zvodcu. Tento jeho hnev sa ani porovnať nedal s tým, čo naplnil jeho srdce, keď mu Elika roztraseným hlasom prezradila bola, čo sa jej prihodilo a čím všetkým si za posledných šesť mesiacov prejsť musela. Hneď nato klesla na lôžko, na ktorom porodila mŕtve dieťa. Neprežila ho ani o deň. Ešte len teraz zachvátil jej otca hnev nevýslovný. Ešte ani jej hrob nevychladol, už búchal na bránu Znieva. Ako bol jeho pánovi pravdu vyjavil, že jeho obľúbeného zbrojnoša zákerne zniesli zo sveta, pričom jeho vlastnú dcéru hrozným spôsobom zhanobili boli, zahorel tento rovnako veľkým hnevom. Na mieste poslal poslov na všetky strany, aby okolitým pánom strašnú zvesť zvestovali a na Zniev ich zavolali.
Prekvapený bol opát kláštora toho, keď mu všetci okolití hradní páni zločinmi tými do krajnosti pobúrení spoločne odvolacie a výpovedné listiny poslali boli. Bezodkladne si dal koňa osedlať a ochranný sprievod pripraviť. Na Zniev sa hneď vybral, aby sa dôvod príkrosti toľkej prezvedel a ak by to možné bolo, pohromu od kláštora odvrátiť skúsil. S úžasom preveľkým sa o zločine dozvedel a s rozhorčením nesmiernym sľúbil hneď a zaraz nápravu urobiť a zločinca toho čo najprísnješie potrestať. So sľubom týmto sa naspäť pobral. Sotva bránu kláštora prekročil, už zvona zvuk všetkých mníchov zvolal. Zločinca čoskoro usvedčili a Odilo sa priznal. Povstal opát zo stolca svojho.
„Viete aký trest čaká toho, čo poruší spovedné tajomstvo. Naveky musia zmĺknuť ústa, ktoré neuchránili, čo sa im na posvätnom mieste zverilo ušiam. Odilové ústa sa teda privrú zámkou, a pretože vraždu, únos a zhanobenie panny a porušenie sľubu, môže len krv vykúpiť, nech na tretí deň ešte živého zločinca pohltí hrob.“ I stalo sa ako bol opát rozhodol.
Nuž toto, vznešení páni, si starí ľudia v tomto kraji rozprávajú od nepamäti. Vy ste isto iste kostru toho prekliateho mnícha boli našli, čo sa týchto strašných zločinov bol dopustil.
Tým dokončil hostinský svoje rozprávanie a dopil svoj pohár. Hostia jeho chvíľu ešte pred seba hľadeli a nevraveli nič. Potom sa zdvihli a keďže sa už zmrákalo, na bričky si sadnúc nazad sa pobrali boli. Cestou medzi sebou hovorili a rozoberali, čo im porozprával krčmár. Ani by jeho rozprávaniu neverili, za dajakú povesť by to považovali, nebyť kostí, čo vo vreci domov niesli. Jedni tak súdili, že je to tak, ako ľudia hovoria. Druhí vraveli, že to istotne kostra dajakého čarodejníka alebo sebevraha bola a ľudia mu preto zámku na ústa dali, aby sa po smrti svojej upírom nestal a im škodiť nemohol. Tretí si bol spomenul, že kdesi čítal, že takto veru templári od nevoľníkov svojich si mlčanlivosť zabezpečovali, aby ich tajomstvá vyzradiť nemohli. Že takto človek ten, síce ako jesť, tak aj piť mohol, ale rozprávať už nie. Zhodnúť sa nevedeli a tak to nakoniec tak nechali. Jeden z nich tak povedal, že pravdu sa už aj tak nikto nedozvedia. Že to len tie nemé hradné múry a Boh vedia a tí to nikomu veru nepovedia. S tým súhlasili všetci a celú rozpravu tým zakončili. Kosti tie potom do peštianskeho múzea poslali, aby ich múdrejší od nich preskúmať mohli a konečný záver vedecký vyriekli.
Záhadná kostra z Blatnického hradu sa v budapeštianskom múzeu nachádzala až do obliehania Budapešti Červenou armádou, kedy počas bojov s najväčšou pravdepodobnosťou zhorela.
Roman Škorňa
