Išiel piaty rok nového milénia, keď sa do dediny Prenčov na úpätí Štiavnických vrchov pod velebným Sitnom dovalila brička s niekoľkými už od pohľadu dôstojnými pánmi. Prenčovania si ich zvedavo obzerali. Boli oblečení po pansky, ale nevyzerali ako zvyčajné domáce panstvo. Aj ich reč znela ich ušiam cudzo. Obrátili sa na nich v nemeckej, ktorej ako tak rozumeli a pýtali sa na miestneho farára slovutného Andreja Kmeťa. To domácich neprekvapilo. Boli zvyknutí, že za ich duchovným pastierom chodia kadejakí páni, čo s ním dišputovať chcú. Ale títo boli isto zďaleka. Hneď ich teda k fare odprevadili a na dvere zaklopali. Starý kňaz im otvoril v okamihu. Vek mu vlasy postriebril a chrbát ohol, ale jeho oči stále vyžarovali mladícky plameň. Už sa chcel spýtať, s čím za ním jeho farníci prichodia, keď cudzincov zbadal. V okamihu ich poznal. Vzdelanci, čo z Írska pochodili, ale nepriazeň osudu ich za more vyhnala. Keď tam pred rokom bol na slovanskej výstave, tak sa priam s nimi stretol. Všetci pochodili z národov, ktorým bola sloboda odopieraná nežičlivými susedmi a tak ľahko a rýchlo spoločnú reč našli. Spomenul si veru, že im vtedy tak oduševnene o svojej domovine rozprával, že ho s otvorenými ústami a zatajeným dychom počúvali. Jeden vtedy aj to bol povedal, žeby sa radi, ak to okolnosti dovolia, do jeho domoviny, ktorú tak kvetnato ospevoval, radi pozreli. Teraz tu pred jeho dverami stáli. Nemeckou rečou, ktorú od svojich štúdii dobre ovládal, sa im prihovoril a dnu ich srdečne pozýval, nezabudnúc miestnych odmeniť za to, že jeho hostí k nemu doviedli. Ako sa dvere zavreli, hneď svojej kuchárke naručil, aby občerstvenie nachystala a hoci sa opojným nápojom vyhýbal a ich požívanie často vo svojich kázňach pranieroval, svojim hosťom vína nalial. Po dlhej ceste občerstvení sa s domácim hneď do učeného rozhovoru pustili. Opisovali mu, čo sa im cestou k nemu pritrafilo, čo po ceste videli a zažili. Nakoniec vyslovili želanie, žeby ich po okolitom kraji, ktorý im tak kvetnato a precítene opisoval. Zvlášť zvedavý boli na kopec, ktorý z Prenčova videli a ktorý im zvlášť spomínal, na Sitno. Nič nemohlo domácemu pánovi väčšiu radosť urobiť, než záujem o velebu jeho Sitna. Nikto ho nepoznal ako on. Krížom krážom ho za každého času pochodil. Povesti o ňom zbieral. O zakliatych rytieroch či zbojníkoch, o obesenej dievke, o dierach v zemi, z ktorých po koňoch páchlo, si rozprávať nechával. Zo zeme rôzne pamiatky na časy dávno minulé vykopával, nerasty a rastliny do svojich zbierok zbieral. Na skutku svojim hosťom sľúbil, že hneď zajtra na svitaní sa naň vyberú, aby jeho velebnosť obdivovať mohli.
Ako ráno slnko vyšlo, vybrali sa teda páni na cestu. Kus sa na bričke viezli, potom už len peši cestu merali. Darmo bol kňaz od svojich spoločníkov o dosť starší, bol by ich hravo za sebou nechal. Neboli oni veru zo svojej rovinatej vlasti na slovenské hory zvyknutí. Zdvorilo ich však sprevádzal a na ich otázky, ktorým mali mnoho, odpovedal. Prešli popri zvyškoch staré ho hradu, ukázal im záhadný val, čo sa pri nich začínal a ťahal sa kdesi na juh. Ktovie pred kým mal koho chrániť, vzdychol si. Hostia pozorne počúvali jeho výklad, ktorým im všetko okolo opisoval. To už však na vrchol Sitna vyšli, jeho bralá a výhľad z neho obdivovali. Pomedzi skaly zišli na lúku, čo ju ľudia tatárskou volali a okolo sa motali. Ich hostiteľ bol vo svojom živle. Všetko im podrobne opisoval, všetko, čo ich zaujímalo im vysvetľoval. Ani nevedeli ako dolu k jazeru zišli. Tam zastali, aby si oddýchli a osviežili sa. Kým v tráve polihovali, hovoril im o povestiach, čo si o kopci, z ktorého práve zišli, ľudia hovoria. Najviac ich zaujala práve tá, o rytieroch, čo sú v jeho bralách zakliati a len kedy-tedy na povrch, medzi ľudí vychodia. Nezabudol sa ani názvu jeho dotknúť. Tak im povedal, že predkovia jeho tak peklo nazývali. Aj pieseň ľudu im spomenul. Milá mi odišla, bodaj viac neprišla, bodaj sa prepadla do pekla, do sitna. To o tom svedčí, že Sitno aj takúto úlohu v dávnej viere tamojšieho ľudu plnilo. Páni ho pozorne počúvali. Keď svoje rozprávanie na okamih prerušil, ozval sa jeden z nich. Povedal, že aj v ich vzdialenej írskej domovine podobné povesti poznajú. Že ľudia, kedysi dávno, hádam v predpotopných časoch, všelijaké obdivuhodné stavby postavili, čo im ako hrobky významných mužov najskôr slúžili. A že neskôr v dobách historických si ľudia o nich mysleli, že sú to brány do dajakého podzemného sveta, kde nadprirodzené bytosti prebývajú. A že prostý ľud monumenty tieto slovom sidh či sith označuje. Spýtal sa teda hostiteľa, či povesti o rytieroch a zbojníkoch, čo od neho počuli, nie sú akousi spomienkou vzdialenou v čase, kedy sa celou Európou jedna viera šírila. Lebo veru aj v názve Sitno im to ich sith znie. Pošúchal si starý kňaz bradu a zamyslene šedivou hlavou prikyvoval. Musel uznať, že na reči jeho spoločníkov veru môže niečo byť. Veď od Slovenska, cez kraje české a nemecké až po vzdialené ostrovy, kde bol domov jeho spoločníkov sa podobné príbehy hovoria. A to istotne náhoda nemôže byť. Dlho ešte páni diskutovali, keď sa popod Sitno na miesto, kde bričku zanechali, vracali.
Ešte neraz sa v spoločnosti Andreja Kmeťa po okolí túlali a rozhovory na rôzne témy viedli. Počúvali o tamojšom kraji, hovorili o tom svojom, kým neprišiel deň ich odchodu. Srdečne sa rozlúčili, za všetko ešte raz poďakovali a vyslovili nádej, že sa ešte raz hádam niekedy stretnú. Dovtedy určite aspoň korešpondovať budú. S tým sa pobrali na spiatočnú cestu. Dlho hľadel starý farár za nimi a ešte dlhšie nad tým, čo mu povedali tuho rozmýšľal. Hneď sa mu povesti, čo toľké roky slýchaval v inom svetle javili. A nielen tie o zakliatych rytieroch či zbojníkoch. Veď či nemožno v rozprávkach o unesených princeznách a smútku, čo potom zavládol a v radosti nad ich oslobodením smelým junákom, vidieť aj akúsi obdobu legiend starých Grékov o Persefóne, ktorú boh Hádes na podsvetia uniesol a jej mať Deméter do takého smútku uviedol, že všetko živé zahubiť chcela, ak sa jej milovaná dcéra na tento svet nevráti? Či si práve takto aj ľudia, čo kedysi dávno v krajoch slovenských žili, striedanie období roka, nevysvetľovali. Alebo či to len dakto s dobrou pamäťou, čo v akomsi panskom slúžil, grécke povesti vypočul a po svojom ich doma potom rodákom rozprával. Nakoniec sa k tomu priklonil, že to veru je akýsi pozostatok, odraz akejsi dávnej pohanskej viery, čo sa do dnešných čias v zmenenej podobe uchovala.
Roman Škorňa
