Majestátny pamätníci s koreňmi v stredoveku. Sídla moci, ochrany pred nemilosrdnými nájazdníkmi a nepriateľskými armádami. Stavby draho vykúpené ľudskými mozoľami, potom a hlavne krvou.
Áno, hrady a opevnenia nás v klube Argonaut fascinovali vždy. Od založenia nášho turistického klubu sme vyšlapali k nejednému z nich, ale od minulej jeseňe sme sa im venovali systematicky. Neviem ako vy, ale ja mám turistiku v neskorom septembri najradšej. Horúčavy keď človek ledva dýcha sú už minulosťou no stále je to na tričko. Ako príde október, naše listnaté lesy začnú hrať pestrou paletou farieb. A práve v tomto období vyniknú naši strážcovia dávnej moci najkrajšie.
Prvá voľba padla rozhodne na Muráň. Legendami opradený hrad sme plánovali už na jar, no vtedy sa nezadarilo. Najskôr sme ale mienili zavítať na slávne Sysľovisko obývané malými, sympatickými tvormi. Je priamo pod hradom takže to boli dve muchy jednou ranou. Nám sa síce nepodarili úchvatné zábery s kŕmiacim sa hejnom sysľov, no príroda je tu skutočne úchvatná a nie nadarmo je to národný park.
Ako inak zvolili sme si náročnejšiu trasu výstupu. Patrične sme túto voľbu trasy okomentovali pri niekoľkých prestávkach. Úsilie ale bolo korunované úspechom a uvideli sme chatu pod hradom. Škoda, že bufet bol klasicky zavretý. Správny turista však pamätá na možné úskalia a zásoby sme mali zo sebou. Po ďalšom krátkom výšlape vchádzame cez vstupnú bránu na nádvorie. Ihneď sa mi v mysli vynorilo filmové rozprávanie Pavla Dvořáka o muráňskej Venuši a iných príbehoch o tomto hrade. Mali sme šťastie, až na mladý párik ktorý práve odchádzal sme tu boli sami. Hrad bol celý náš a tak sme ho nerušene preskúmali. Aj tu bolo vidno lešenia a iné neklamné znaky, že hrad je opravovaný.
Napokon práve po občerstvení sme stretli predáka miestneho združenia venujúceho sa obnove hradu. V debate nám prezradil celkom ambiciózne plány na čiastkovú rekonštrukciu. Problém nevidel len v peniazoch, ale občas aj v nepochopení u pamiatkového úradu. Dúfam, že sa im pri obnove podarí maximum pretože tento hrad je s okolitou prírodou doslova magické miesto.
Druhý v poradí bol hrad Veľký Šariš. Priznám sa, naň som sa tešil najviac. Chystal som sa ho navštíviť už roky, no vždy to niečo zmarilo. Tentoraz nám šťastie prialo. Začali sme od parkoviska na okraji mestečka rovnakého mena. Nenáročná trasa, ktorá vyše polovicu vedie lesom nás onedlho priviedla k prvej masívnej bašte. Celý hrad stojí na andezitovom brale a je obkolesený riekou Torysa. Pár záberov a vstúpili sme na nádvorie.
Počas kúpy lístkov obdivujeme množstvo propagačného materiálu a suvenírov. Hneď vedľa v bašte je zriadená malá expozícia s archeologickými nálezmi. Už od brány sme videli, že všetko je pokosené, nikde žiadne smeti. Takto by to malo vyzerať všade na Slovensku. Priestrannému nádvoriu už z diaľky dominuje centrálna veža- donjon. Tá bola len nedávno veľkoryso rekonštruovaná a dosahuje úctyhodných 15 metrov výšky.
Celý hrad je zmesou gotickej a renesančnej architektúry. Počas prehliadky nádvoria z jeho dvanástimi obrannými vežami a baštami si uvedomíte rozlohu tohto hradu. Čo potešilo dvojnásobne bola prítomnosť ekologických kosačiek v podobe ovcí a kôz. No, ale ide sa na prehliadku spomínaného donjonu. Privítal nás sprievodca- asi päťdesiatnik a hneď od úvodných viet nám bolo jasné, že jeho výklad bude pútavý.
Záživnou formou hovoril nielen o histórii hradu, ale aj o prebiehajúcej rekonštrukcii. Znovu sme počuli to čo inde. Nielen problém s financovaním kvôli nekompetentnosti vlády, ale často aj nesúhlas pamiatkárov ako v tomto prípade s dobovým zastrešením donjonu. Každopádne na tomto hrade bolo vidno nadšenie pre jeho záchranu a maximálnu ústretovosť voči turistom.
Ešte v ten istý deň sme sa vybrali na okraji Slánskych vrchov na tretí hrad . Soľnohrad alebo ľudovo Zbojnícky je oproti Šarišu podstatne skromnejší pozostatok stredovekého staviteľstva. Ostatne veľký hrad to nebol ani v časoch svojej slávy. Bol postavený na konci 13. storočia ako nástupca za polo záhadný Castrum Salis, ktorý stál blízko Prešova.
Ako názov hovorí, hrad mal chrániť významnú obchodnú cestu so soľou. To sa mu stalo aj osudným keďže ho zničili pre spory o tento lukratívny obchod práve oddiely zo susedného hradu Veľký Šariš v roku 1579. Dnes sú obvodové múry niekde v náznakoch, inde tak do výšky dospelého človeka.
Aj tu sa ale v posledných rokoch začalo rekonštruovať. Čo rozhodne treba vyzdvihnúť, je neskutočný výhľad. Tentoraz okorenený nádherným západom slnka. Nie nadarmo naši predkovia zvolili toto strategické miesto pre hrad.
Štvrtým kúskom do našej skladačky bol hrad Turňa. Výstup necelé dva kilometre sme začali od miestneho motorestu, ktorého služby mimochodom odporúčame. Asi v prvej tretine sme sa pristavili na mieste, kde má miestne občianske združenie venujúce sa obnove hradu uložený stavebný materiál. Každý turista mohol čosi málo vyniesť až na hradný kopec a pomôcť tak pri obnove. Neváhali sme ani sekundu a vápno išlo s nami. S potom na čele aj pod pazuchami sme dorazili k hradu, ktorý v 14. storočí postavila rodina Tornayovcov.
Práve prebiehala brigáda takže tu bolo ešte väčšmi vidieť boj o záchranu hradu. Miestny dobrovoľníci s nami ochotne debatovali. Celý areál hradu mal naozaj svoje čaro a chvíľu sme koketovali s myšlienkou vrátiť sa sem večer na opekačku. Čakala nás ale ešte neďaleká Zádielska dolina.
Pred odchodom nás ešte upozornili na nenápadný kvietok Rumenica turnianska, ktorý sa vyskytuje len tu. Ak sme sa cestou na hrad zapotili, smerom na Zádiel to bol miestami riadny zaberák. Trochu redšie značenie skomplikované ešte hustými krovinami nám úplne vynahradil pohľad na hradný kopec. Necelých desať kilometrov a boli sme tam. Tiesňava vytvorená potokom Blatnica vo vápencovom brala miestami vytvára malé vodopády. Hlavne výhľad z krasových brál bol úchvatný. Mrzelo ma iba, že nebola pokročilejšia jeseň a stromy nehrali farbami. Zádiel je jednoducho náš národný poklad. Nečudujem sa, že sa tu natáčalo viacero seriálov.
Tešilo nás, že aj napriek stopnutým financiám na obnovu hradov sa na mnohých ďalej pracovalo. Bolo to skutočne vidno. Ak spomenúť na našom výlete niečo negatívne tak je to postoj v mnohých reštauráciách a bufetoch. Neochota ako v scénkach z reštaurácie U Slováka. Boli sme tým prekvapení keďže je to práve gastro, ktoré sa najviac sťažovalo na dopady pandémie a je to práve gastro, ktoré by malo najviac „zápasiť“ o svojich zákazníkov. Keďže sme mali aj príjemné skúsenosti, znovu pozdravujeme do motorestu v Turni.
Peter Legény
