Rok je pomaly ale iste za nami a je čas konečne sa zastaviť a dať na papier nedávne cestovateľské zážitky. Tak ako vždy v hre bolo niekoľko destinácií. Nuž a keďže nie sme fanúšikmi all inclusive dovoleniek, znovu zvíťazila tak trochu exotika. Kocky boli hodené a rozhodnutie padlo na Srbsko. Rozhodli sme sa začať našu púť ako inak v Belehrade a pokračovať juhovýchodným smerom pozdĺž mocnej rieky Dunaj.
Ako prvé sme chceli cestovať pohodlne vlakom smer Budapešť- Belehrad. Hneď sme ale boli uvedení do reality. Cesta vlakom sa nekoná, celá trať je uzavretá a prebieha tam modernizácia na rýchlosť 200 Km/h. Neskôr sme sa dozvedeli, že projekt padol keď z neho víťazná čínska firma odstúpila. Išlo sa teda podľa plánu Bé a nasadli sme do nočného autobusu. Niekoľko hodinová cesta sa skončila príchodom do rozospatého ranného Belehradu. Veľká autobusová stanica bola z jednej strany obkolesená rozostavanými mrakodrapmi. Plán bol jasný. Zameniť peniaze, potom povinná ranná káva a pečivo plnené všetkými možnými plnkami.
Skoré raňajky sme si vychutnali pod celkom nedávno odhalenou monumentálnou sochou srbského stredovekého kráľa Štefana Nemanjiča. Mimochodom táto umelecky pekne stvárnená aj keď naozaj trochu priveľká socha sa stala terčom kritiky miestnej liberálnej úderky. Kauza podobná tej so sochou Svätopluka v Bratislave. Každý môže mať svoj názor, každopádne takáto prezentácia národnej histórie rozhodne k hlavnému mestu patrí. Občerstvení aj s pomocou rezňov z domoviny sme sa vybrali na prehliadku centra.
Cestou sme minuli už ikonickú budovu bývalého generálneho štábu bombardovanú lietadlami NATO. Najnovšie ju ozdobilo graffiti hlásajúci návrat Srbov na Kosovo. Po dlhšej prechádzke sa zažiadal oddych a tak sme sa usadili na terase jedného podniku. Tu sa nám prihovorili dvaja tridsiatnici s otázkou či sme Slováci. Naša kladná odpoveď bola odmenená úsmevom a stisnutím pravice. S učiteľmi histórie a filozofie miestneho gymnázia sme viedli dlhú debatu. Prebrali sme slovenskú menšinu vo Vojvodine, dianie na Balkáne, na Ukrajine a celkovo vo svete. Príjemná debata s inteligentnými ľuďmi, ktorí videli veci v širších súvislostiach nás povzbudila do ďalšej prehliadky mesta. Cestou k nášmu ubytovaniu sme minulí niekoľko parkov dočasne okupovaných nelegálnymi migrantami. Bolo naozaj vidno, že Belehrad je veľkou prestupnou stanicou na ich ceste na vytúžený Západ. Nás ale čakalo rýchlo sa ubytovať a vydať sa na bod nášho záujmu a dominantu tohto mesta. Čakala nás belehradská pevnosť, niekedy nazývaná aj Kalemegdan.
Rozsiahla pevnosť je umiestnená na sútoku riek Dunaja a Sávy a jej počiatky spadajú k rímskym légiám v 2. storočí n.l. Pôvodne rímsky castel bol počas storočí prestavaný a rozširovaný do súčasnej podoby. Pevnosť bola súčasťou stredovekého srbského Despotátu a následne stáročia pod tureckou kontrolou. S jej dejinami sú späté mená slávnych proti tureckých vojvodcov ako Ján Huňady a Eugen Savojský. Vojenskému účelu slúžila ešte za 1. svetovej vojny. Dnes tu možno vidieť rozsiahly park, múzeum vojenskej techniky, múzeum rímskych sarkofágov a množstvo iného.
Mohutnému opevneniu jasne dominuje bronzová socha Pobednika. Socha muža s mečom a holubom ako symbol boja a mieru. Dielo sochára Ivana Meštroviča bolo odhalené na počesť desiateho výročia víťaznej bitky pri Solúne v roku 1918 kde srbské vojská oplatili svojim nepriateľom predchádzajúcu porážku. Celá pevnosť je tak rozsiahla, že tam kľudne návštevník môže stráviť polovičku dňa.
Nás už ale lákali naše tradičné gastronomické záťahy. Vybrali sme sa na nábrežia Dunaja, kde je popri odstavenom vojenskom monitore Sáva množstvo reštaurácií. Plný dojmov z belehradských pamiatok sme sa usadili a zvolili sa taký prierez srbskou gastronómiou. Zakaždým nám na stôl nosili nové a nové ochutnávky. Po dvoj hodinovom zápolení s rôznymi pochutinami balkánskej gastronómie sme boli nútení tento výnimočne chutný večer zakončiť. Na druhý deň nás čakal ďalší bod nášho putovania popri Dunaji.
Presúvali sme sa k nádhernému hradu Golubac. Po niečo vyše dvojhodinovej ceste autobusom sme vystúpili v malom mestečku Golubac. Jedno orosené po dlhej ceste, zložiť batohy na ubytovaní a pomaly hajde na hrad. Časť cesty sa išlo popri majestátnom Dunaji, ďalšiu časť sme museli zvládnuť na krajnici miestnej cesty. Po zhruba trojkilometrovej túre sme ho prvý krát uvideli.
Bol to majestátny pohľad. Hrad ležiaci na začiatku priesmyku Džerdap je ako mocná biela päsť na pozadí Dunaja a okolitých zalesnených kopcov. Jeho pôvod je tak trochu zastretý tajomstvom storočí. Nevie sa či ho začali stavať Srbi, Bulhari či Uhri. Prvá spoľahlivá písomná zmienka o ňom je až z roku 1335, no vtedy už hrad preukázateľne stál niekoľko desaťročí a kontroloval plavbu na dolnom Dunaji. Súčasný výskum naznačuje, že bol postavený za vlády srbského kráľa Štefana Uroša Dragutina.
Samotný hrad má tri časti. Predný, zadný hrad a citadela. Nezmazateľnú stopu v jeho histórii zanechal aj uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmud Luxemburský. Najdlhšie boli ale jeho pánmi turecké jednotky a to až do roku 1867 kedy sa opäť stal srbským.
V rokoch 2014-2016 prebehla veľkorysá obnova hradu. Zrušila sa cesta, ktorú využívali hlavne kamióny a viedla rovno cez hlavné nádvorie. Zreštaurovali sa a na mnohých miestach dostavali hradné múry a veže. Srbi nešli maďarskou cestou kde stredoveké hrady obnovujú moderným stavebným materiálom a výsledok sa podobá skôr Disneylandu. Evidentne im ale ani nehádzali polená pod nohy ako to robia slovenskí pamiatkári nadšencom obnovujúcim naše hrady. Každopádne strávili sme tu nádherný deň. Ďalej nás čakal národný park Džerdap a jedno z najstarších ľudských osídlení v Európe.
Peter Legény
