Rozlúčili sme sa s príjemným Golubacom a nasadli sme do autobusu smer Boljetin a Donji Milanovac. Ešte úvodom sme sa zmesou srbštiny, ruštiny a samozrejme slovenčiny dohodli s vodičom autobusu, že nám zastaví pri cieli našej cesty, archeologickom nálezisku Lepenski Vir. Po zhruba pol hodinovej ceste sme boli na mieste. Odbočka z cesty vedľa reštaurácie a po schodoch dole popri niekoľkých domoch reprezentujúcich tradičnú srbskú architektúru.
Lepenski Vir je pre väčšinu Európanov nič nehovoriaci geografický názov. Doslova pojmom je pre tých, ktorí sa zaujímajú o európsku prehistóriu. Na prelome 60. a 70. tych rokov minulého storočia tu juhoslovanskí archeológovia postupne odkryli rozsiahle ľudské osídlenie. Našlo sa celkovo sedem časových vrstiev budovania miestnej osady. Najstaršiu vrstvu datovali odborníci do doby približne 6300 rokov pred našim letopočtom. Podotknúť treba, že sa našli aj staršie vrstvy menej rozsiahleho osídlenia datovaného ešte ďalších vyše 2000 rokov dozadu. Tak či onak, bavíme sa o pomerne veľkej, organizovanej osade lovcov zberačov starej neuveriteľných 8500 rokov.
Samotná osada by ale nevyvolala až takú senzáciu. Tú rozpútal až nález takmer stovky kamenných sošiek vytvorených z pieskovca. Malé zavalité ľudské postavičky s tvárou nápadne pripomínajúce rybu. Oči a pery akoby verne kopírovali typické znaky kapra či inej ryby. Otom, že sa jedná o ľudí prezrádzajú nielen vytesané ruky ale aj typické ženské znaky a tiež emócie, ktoré v mnohých tvárach vidno.
Odborníci debatujú či tieto sochy predstavujú kult predkov, alebo nejakú formu riečneho božstva. Oboje dáva zmysel. Faktom je, že toto nálezisku dnes predstavuje akési laboratórium. Skúma obdobie kedy sa do Európy sťahovali prví poľnohospodári z Blízkeho východu a Anatólie a stretávali sa tu s usadlým obyvateľstvom lovcov zberačov.
Samotné múzeum kultúry Lepenski Vir je v modernej svetlej budove konštruovanej pomocou množstva okien. Horná časť je venovaná expozícii práve týchto kamenných plastík, pravekých loveckých nástrojov a keramiky. Premieta sa tam video zobrazujúce vtedajšie archeologické vykopávky. Moderným prvkom je nielen veľmi detailný model rekonštrukcie tváre obyvateľa Lepenskeho Viru, ale aj kamera, ktorá vašu nasnímanú mimiku tváre v reálnom čase premení do digitálnej podoby práve tejto tvárovej rekonštrukcie prehistorického Európana.
Zostúpili sme dole kde nás už čakala rekonštrukcia pôdorysov prastarých domov. Niektoré boli s kamennou dlážkou a vernými replikami sošiek tejto kultúry, ktoré akoby nemo dohliadali na náš rýchlo sa meniaci svet. Veľké sklenené priečelie kopírujúce celú dĺžku budovy bolo obrátené k Dunaju a k hore, ktorá nápadne vyčnievala z okolitých zalesnených kopcov. Len tam tak chvíľu v tichosti stáť a premýšľať že rovnaký pohľad videli dávny obyvatelia tejto osady. Bol azda ich posvätným vrchom či iba orientačným bodom na ceste domov? Nevieme a môžeme o tom len špekulovať. Každopádne minimálne zďaleka pôsobila ako maják, ktorý ich zaručene doviedol do rodnej osady, k teplu ohniska, k ich blízkym a do bezpečia.
Nuž je na čase pobrať sa ďalej. Samozrejme naša cesta viedla popri mohutnom Dunaji. Priestorom okolo ktorého pretekali dejiny. Boli sme v národnom parku Džerdap, blízko slávnych Železných vrát. Našu cestu obkolesovali početné tabule, ktoré upozorňovali na archeologické náleziská kultúry Lepenski Vir.
Čo bralo dych boli výhľady na Dunaj ktorý sa vinul a predieral pomedzi skaliská. Nemohlo byť všetko dokonalé, takže značnú časť sme museli šliapať cez cestu. Našťastie tých áut zas nebolo toľko. Spestrením bola odbočka do typickej srbskej dedinky, ktorej meno som si samozrejme nezapamätal. Zmes prekvapených a nedôverčivých pohľadov vystriedali úsmevy a ochota poradiť hneď ako zistili, že sme zo Slovenska. Jedno orosené v miestnom bufete v spoločnosti dôchodcov a miestneho podivína a smerujeme znovu do kopcov. Zmiešané lesy striedali pasienky s podmanivo rozvoniavajúcimi stohmi sena.
A zase cesta a krátky, nesmelý pokus o stopovanie. Tentoraz sme mali tretieho do party. Miestneho psa, ktorý nám chvíľu robil spoločnosť. Po celkom dlhej, bez mála tridsať kilometrovej štreke sme prišli do cieľa.
Mestečko Donji Milanovac bolo opisované ako regionálne turistické centrum. Realita bola o dosť fádnejšia. Snáď jediné čo treba pozitívne spomenúť bola miestna kuchyňa a konečne balkánska hudba vo večernej reštaurácii.
Ráno sadáme do autobusu tesne predtým ako nás jeho vodič vydesil cenou cestovného. Našťastie to bolo len nedorozumenie spôsobené rýchlou konverzáciou. Smerujeme naspäť do Belehradu. Tam máme čas maximálne doplniť zásoby minerálky a už cestujeme do mestečka Smederevo.
Cieľom je miestna stredoveká pevnosť. Tá je posledným veľkým výtvorom srbskej vojenského staviteľstva a jedným z najväčších opevnení v juhovýchodnej Európe. Bola vybudovaná, aby nahradila stratený Belehrad, ktorý bol v roku 1427 po smrti despotu Stefana Lazarevića odovzdaný Uhorsku. Vybrané bolo miesto na sútoku riek Jezavy a Dunaja, čo dalo trojuholníkový pôdorys celej pevnosti. Pevnosť je blízko autobusovej stanice a už po nejakých pätnástich minútach chôdze nás doslova ohromil pohľad na majestátne hradby.
Pevnosť zaberá rozlohu približne 10 ha. Dnes, väčšina vnútorných budov už nejestvuje. Našťastie sa celkom slušne zachoval práve palác Despotu. O náročnosti stavby v pote a krvi práce tisícov robotníkov a remeselníkov svedčí aj viacero dochovaných legiend. Ľudia prirodzene hľadali vinníka za svoje utrpenie. Práve takého našli v osobe manželky srbského despotu Djuradja Brankoviča Jeriny ( po našom Ireny ). Tá mala byť mimoriadne prísna k poddaným a v legende sa spomína ako „prekliata Jerina“. Toto pomenovania sa síce zriedkavo, no ešte dodnes v Srbsku používa. Tak či onak, pohľad z hradieb na sútok riek je úchvatný a návštevník okamžite pochopí strategickú polohu pevnosti.
Pevnosť bola našou poslednou zastávkou. Vraciame sa naspäť do hlavného mesta. Čaká nás rozlúčkový večer s krajinou kde ľudia nezabúdajú na minulosť a neustále debatujú o možnej budúcnosti.
Peter Legény
