Posledná časť pochodu sa realizovala už na samotnom vrchu. Ako prvá na vrchole pútnikov privíta turistická rozhľadňa s pamätnými tabuľami. Z nich je možné sa dozvedieť, že Sitno a vôbec Štiavnické vrchy sú považované za kolísku európskej turistiky, keďže prvý turistický krúžok tu vznikol už v roku 1860. Pôvodná rozhľadňa vyhorela ešte v roku 1852 a obnovená bola po intervencii Dr. Edmunda Viliama Téryho v roku 1886. V roku 1929 bola miestna horáreň premenená na turistickú chatu a logicky pomenovaná po Andrejovi Kmeťovi. Dnes si v nej môžu unavení turisti dopriať chutné občerstvenie a nádherný výhľad. A nakoniec nasleduje samotný hrad, postavený v 13. storočí. Keď k nemu človek po temene vrchu dôjde, ťažko môže uveriť, aký to bol podľa ilustrácie na informačnej tabuli pôvodne impozantný objekt. Žiaľ, ako pri väčšine slovenských hradov, aj pri tom Sitnianskom sa zachovali už len biedne ruiny. Do takéhoto stavu ho dostali kuruckí povstalci Františka II. Rákocziho v roku 1710. A ako je tu u skoro všetkých hradných zrúcanín, aj tieto by mali skrývať zakopaný poklad. Ten by sa mal zaručene nachádzať niekoľko krokov od tzv. Čiernej studničky pod mohutným dubom. Hradnú cisternu sme síce našli, ale dubov je na okolí toľko, že by nám hľadanie pokladu trvalo asi rovnako dlho ako bádateľom na Oak Islande. A možno je aj dobre, že sme tajnú komoru s cennosťami neobjavili. Pri jej vchode totiž podľa povesti neustále kmitá meč, ktorý má narušiteľov pripraviť o hlavu. Aj iná legenda sa viaže k týmto miestam. Nemá tu byť totiž pochovaný nikto iný, ako veľký chán Hunskej ríše Atila! Táto konštrukcia vychádza z ďalšieho pomenovania Sitna, a to nemeckého „Etzelberg“, čiže Atilov vrch. Vládca barbarov sa po svojej porážke rímsko-germánskou koalíciou na Katalaunských poliach, najväčšej bitke staroveku (rok 451), stiahol do svojho táboriska kdesi medzi Dunajom a Tisou, kde následne neprežil svadobnú noc s krásnou burgundskou princeznou Hildigo. Nasledoval veľkolepý pohreb a najmocnejšieho muža tej doby pochovali spolu s obrovským bohatstvom, ako aj so „Skroteným hromom“, mečom boha vojny. Legenda hovorí, že Atilove pozostatky uložili práve na Sitne. Nijaký iný zdroj však túto možnosť nespomína a navyše názov Etzelberg zaviedli až nemeckí osadníci z okolia Banskej Štiavnice celých tisíc rokov po tyranovej smrti. Žiada sa ale dodať, že odvrátenie hunskej hrozby malo pre Európu obrovský význam, ktorý sa dá porovnať jedine z rokom 1683, kedy iná kresťanská armáda porazila Turkov pri Viedni. Obe víťazstvá znamenali záchranu Starého kontinentu pred ázijskou porobou, ktorá by ho kultúrne, ekonomicky, či politicky uvrhla o celé stáročia späť. Ak by mala Európa oslavovať nejaké spoločné sviatky, tieto dva roky by mali byť na prvých priečkach. Avšak stredoveký hrad nebol prvou pevnosťou, ktorá bola na Sitne vztýčená. Z praveku pochádza mohutné hradisko ľudu Lužickej kultúry, ktorého areál mal rozlohu až 16 hektárov. Jedná sa o najvyššie položené sídlisko tohto ľudu na Slovensku a bolo osídlené medzi rokmi 1200 až 800 pred Kristom. Ako zaujímavosť uvedieme, že „Lužičania“ sú podľa niektorých vedcov (najmä poľských) vlastne Protoslovania, čiže priami predkovia Slovanov. Táto hypotéza stojí proti teórii slovanskej pravlasti medzi riekami Visla a Dneper a podľa nej by sa teda Slovania mali vyvinúť z pôvodného, stredoeurópskeho etnika, ktoré tu žilo už od praveku. A s vedomým, že stojíme na mieste tak legendárnom ako aj historickom, sme pochod na Sitno úspešne ukončili. Opäť sa nám potvrdilo, že Slovensko oplýva skutočne nezmerným množstvom prírodných krás a historických pamiatok. Náš klub preto plánuje návštevy ďalších pozoruhodných lokalít našej vlasti, ktoré budú realizované hneď ako to situácia v štáte dovolí.
Zimný výstup na Sitno III.
