Monumenty rozosiate po krajine, ktoré dráždia predstavivosť ľudí. týčiace sa proti oblohe
v dlhých alejach, vytvárajúce obrovské kamenné stoly, umelé jaskyne slúžiace snáď ako hrobky, kamenné kruhy uprostred rozsiahlych pláni. Odjakživa vzbudzovali údiv. Ľudia na nich hľadeli v nemom úžase s posvätnou úctou. Mysľou im pritom vírili tisíce otázok. Kto boli ľudia, ktorí ich postavili? A boli to vôbec ľudia? Neboli to čarodejníci alebo obri?
Dnes už o tom vieme omnoho viac. Odhalili sme tajomstvo ich stavby a vieme, ako ich ľudia z dávnoveku postavili. Niektoré otázky však ostali. Odkiaľ tí ľudia prišli? Prečo si dali ich stavbou takú námahu? Aký bol dôvod tejto námahy. Prečo sa vyskytujú, len niekde a inde zase nie?
Hlavne odpoveď na poslednú nedala hlavne ľuďom z krajín, kde sa nevyskytovali. Kto by nechcel mať na svojom území podobné monumenty, aby sa nimi mohol pýšiť? Je to však ozaj potrebné? Poďme sa na túto otázku pozrieť zblízka.
Kto boli ľudia, čo megality postavili? A odkiaľ prišli? Na tieto otázky možno odpovedať len čisto hypoteticky. Presnú odpoveď sa už nikdy nedozvieme. Môžeme sa však o to aspoň pokúsiť. Aby sa tak stalo, musíme si položiť jednu otázku a skúsiť na ňu odpovedať. Čo sú vlastne megality? Sú napodobeninou toho, čo stvoril ten najúžasnejší architekt či sochár zo všetkých – príroda. ľudia sa snažili napodobiť jej dielo. Preto vztyčovali k oblohe obrovské kamenné bloky a budovali umelé jaskyne ako hrobky. Dosť to napovedá odkiaľ pochádzali. Ľudia si vždy, nech ich osud zaveje kamkoľvek, nesú v duši obraz domova. Usadiac sa kdekoľvek snažia sa krajinu meniť na jeho obraz.
Iste obydlia a všedné úžitkové stavby sa prispôsobujú podnebiu a dostupnosti stavebných materiálov. V prípade budov, čo slúžia ako sakrálne objekty alebo dôkazy moci je to iné. Tie napodobujú budovy v ich starej vlasti. Ako dôkaz jednoznačne slúžia stavby v niekdajších kolóniách európskych mocností.
Sú dokonalým obrazom stavieb podobného typu v Európe. Je azda dôvod domnievať sa, že to bolo kedysi inak? Že ľudia v praveku tiež nebudovali sakrálne stavby podľa vzoru, aký bol typický pre kraj, z ktorého pochádzali, z ktorého prišli? Je takmer isté, že nie. Ak teda považujeme všetky tie megality za pokus stvoriť svoj svet v končinách, kde bola krajina iná, odkiaľ mohli prísť tí ľudia? Jedine odtiaľ, kde sa všetko to, čo sa snažili sami vytvoriť nachádzalo v hojnej miere. V krajine, kde príroda vytvorila skalné mestá s k nebu sa týčiacimi kamennými stĺpmi, zápoľami, čo nápadne pripomínajúcimi kamenné stoly s bezpočtom jaskýň. Práve tieto výtvory prírody boli miestom konania ich obradov, práve ony mali pre ľudí v dávnych dobách duchovný význam. Možno sa preto čudovať, že po príchode do končín, kde podobné divy prírody chýbali, sa snažili tento nedostatok na slávu dnes už neznámych bohov napraviť?
Nie, nemožno. Naopak je to prirodzené ako pre tisíckami rokov, tak aj celkom nedávno. Kde teda hľadať pôvod ľudí, čo zbudovali aj po tisíckach rokov úžas vzbudzujúce stavby. Ako už bolo povedané práve tam, kde sa vyskytujú výtvory prírody, čo poslúžili ako ich vzor. Teda práve v končinách strednej Európy, ktoré sú ich plné. Tým pádom aj v našej krajine. Odtiaľto tí ľudia vyšli na ceste za lepším životom. preto nemusíme mať komplex z toho, že sa megality v našej krajine nevyskytujú. Nevyskytujú sa tu, lebo ich nebolo treba stavať. Príroda nám ich nadelila v hojnej miere.
Boli to však ľudia z týchto končín, čo dokázali tento svoj svet napodobiť dych berúcim spôsobom. Máme teda podiel na ich ume a sláve rovnako ako obyvatelia krajín, kde stoja ako pamätníky ľudskej práce a umu.
Roman Škorňa
