Karanténna bublina má veľa ,,výhod“. Niet práce, keďže vláda živnostníkov nepotrebuje, trávim viac času s rodinou, tá ma totiž naopak potrebuje a zostáva aj nejaký ten čas zájsť do prírody. Nízke Tatry som doteraz bezdôvodne zanedbával, tak som kamarátovi na ponuku kývol. A že to nebola len taká hocijaká túra…Vyrážame z Korytnice. Súdruha Kočnera zatiaľ súdia za všeličo iné. Tatranci by ho za schátrané kúpele vedeli vytrestať aj bez súdu. Podobných privatizačných perál je na Slovensku hneď niekoľko, no slzy hnevu sa beztak ťažko prehĺtajú. V minulosti sa veľmi dobre uplatnili stĺpy hanby a nebyť inštitútu ľudských práv, možno by svoje ovocie prinášali dodnes. Za podnikanie s takýmto celospoločenským prínosom je snáď to napľutie do ksichtu príliš malá satisfakcia. V jednom zo štyroch udržiavaných prameňov dopĺňame tekutiny a vykračujeme hore kopcom. Veľká Chochuľa je našim dnešným cieľom. Trasa turistickým chodníkom v jedľovo bukovom lese s prímesou smreka a javora horského má magickú atmosféru. Ubieha rýchlo, kocháme sa bylinami, na Hiadeľskom sedle prežúvame raňajky s chlapcom, ktorý už má chodníkom z Martina nejaké tie kilometre za sebou. Počasie nám praje, plní sily stúpame do kopcov. Postupne rýchlo prechádzame pásmom kosodreviny, dosahujeme vrcholy Prašivá, Malá a o chvíľu Veľká Chochuľa. Nad hranicou lesa i kosodreviny sa nám núkajú nádherné výhľady navôkol. Tie nás budú sprevádzať a nabíjať energiou ďalších pár hodín. Rozhodovanie o tom, čo s načatým dňom, netrvá dlho. S úsmevom na tvári pokračujeme ďalej po Nízkotatranskej magistrále. Vládne ideálne turistické počasie, slnečno, sem tam pod mrakom, pofukuje. Z Chochule schádzame do Košariska, ďalej do Sedla pod Skalkou a Latiborskej hole. Rozcestník nám veľa možností neponúka a tak pokračujeme ďalej s tým, že autobus v Liptovskej Lužnej, ktorý nás do Korytnice dopraví, bez problémov stíhame. Prechádzame Sedlom Zámostskej hole až k Sedlu Ďurkovej. Chochuľa sa zmenšila, no prvé ,,veľké“ kopce Nízkych Tatier začínajú lákať. Nezostáva nám však čas. Dávame prvé veľké občerstvenie a začíname schádzať do L. Lužnej. Zelená trasa je vďaka svojej náročnosti málo frekventovaná, nie práve ideálne vyznačená a tak chodník strácame. Zostup popri zurčiacom potoku je síce kratší, no o to strmejší a vyberá si svoju daň v podobe ,,zavarených“ nôh. V osade Magurka už konečne kráčame rozumným sklonom, začína nám však byť jasné, že ak sa nič výnimočné nestane, autobus v L. Lužnej nestíhame. Okoloidúci nám dávajú jasne najavo, že nás čaká ešte pekný kúsok cesty a tak sa pokúšame stopovať. Míňame zruby zbohatlíkov v malebnom prostredí a pri Horárni Kapustisko si vďaka absencii GPS signálu ,,pár metrov“ nadbiehame. Nevadí. O chvíľu už ideme opäť po zelenej smerom k ceste, kde ako dúfame, sa nad nami nejaký dobrosrdečný Slováčisko zľutuje. Omyl, ani náhodou. Kilometre pribúdajú ako na bežiacom páse a na málo frekventovanej ceste nás majú zrejme za bacilonosičov. Núkajú sa nám ,,úžasné“ pohľady. Na lykožrútovo veterné kalamity pod Turánskom a Veľkou hoľou. Na desiatky veľkých vriec odpadkov, ktoré si sem do Národného parku inteleguáni chodia odložiť. Škoda ďalších slov. Prirovnania by urazili akékoľvek zvieratá. Do L. Lužnej tak prichádzame so značným oneskorením a kondícii adekvátnej štyridsaťsedem kilometrov dlhej trase. V miestnom hostinci preto neváham osloviť skupinku miestnych s prosbou o odvoz. Nakoniec sa na nás predsa len usmieva šťastie a o ochotných Liptákov-vodičov nie je núdza. K autu tak dorážame ešte v rozumných 19:00. Nízke Tatry ponúkajú nádherné výhľady do zalesnených dolín a pri ideálnom počasí aj končiare okolitých pohorí. Ojedinelí pocestní nepôsobili rušivo, od civilizácii sme si zase raz perfektne oddýchli. Veľkí obyvatelia našich hôr sa nám tento krát vyhýbali. No mali sme šťastie na rôzne chránené živočíchy a rastliny. Cestou som rozmýšľal, prečo je štátu ľahostajný osud stoviek rozpadajúcich sa nehnuteľností, keď investorov na ,,odvážne“ developerské projekty v územiach s vysokým stupňom ochrany sa vždy nájde dosť. Dáva vám to zmysel? Mne nie. Čo však rozhodne zmysel má, je si ísť aspoň občas týmto spôsobom odpočinúť od civilizácie a spoznať neopakovateľnú krásu toho, čo radi nazývame naša Vlasť. Snáď sa s vami na akcii turistického klubu Argonaut čoskoro stretneme!
Brána do Nízkych Tatier
