Druhý deň vstávame zavčasu. Prvá noc strávená na pochode je vždy niečím zvláštna. Prvý deň sa človek počas putovania zbavuje záťaže, ktorú si zo sebou priniesol. Každým krokom pochodu z neho padajú starosti všedného dňa. Ale až prvá noc strávená prostred hôr ho od nich definitívne oslobodí. Jednodňová turistika nikdy nie je taká ako viacdňový prechod. Čaro druhého a ďalších rán zažije len ten, čo sa na niečo podobné podujme. Vstávame na úsvite, opatrne, potichu sa vytrácame von. Akokoľvek potichu sa však snažíme byť, pomaly vstáva celá izba. Je čas ísť. Využívame príležitosť, aby sme sa najedli a nabrali si vodu. Ešte sa so všetkými rozlúčiť, chatárovi nechať nejaké to euro za ochotu a ide sa ďalej.
Vieme, že táto časť pochodu bude najmenej zaujímavá. Napriek tomu sme radi, že ju prejdeme. Kto má skutočne rád hory, vie oceniť krásu všade v ich lone. Či už vidí doďaleka po vzdialené vrcholky hôr, alebo len kúsok po najbližšiu zákrutu lesnej cesty. Vždy sa nájde niečo, čo je možné obdivovať. V chladnom ráne sa les prebúdza a človek má akýsi podivný pocit. Všetko, čo ho ťažilo na duši nechal za sebou. Stáva sa súčasťou toho, čo ho obklopuje. Všetkej tej zelene vôkol neho. Vťahuje ho akoby do iného sveta, napĺňa a zároveň pohlcuje. Stáva sa jej súčasťou, súčasťou cesty. Čo je to vlastne cesta? Čiara na mape, ktorá sa kľukatí, stúpa alebo klesá? Čo spája dva body na zemskom povrchu? Pás zeme, čo pretína les? Pre človeka, čo po nej kráča predstavuje istotu, že sa po nej dostane tam, kam sa dostať chce. Že ho dovedie do cieľa, ak po nej urobí dostatočný počet krokov. Ale je to tiež skúška jeho pozornosti. Skúška toho, ako si všíma svoje okolie, ako sleduje farebné značky na stromoch či kameňoch. Pretože, ako v mnohých rozprávkach, nie je vždy tou pravou cestou, tá široká a ľahko schodná. Niekedy sa treba pustiť tou strmou a zarastenou. Lesným chodníkom, čo sa vinie porastom. Kto nie je dosť pozorný a dá sa zviesť schodnou cestou môže zablúdiť. Ide teda človek po ceste, stáva sa jej súčasťou.
Postupuje stále ďalej. Vníma okolie, vníma ako plynie čas. Prechádza popri smerníkoch, číta názvy vrcholov, sediel, časové údaje, aj tie o nadmorskej výške. Občas si sadne, aby si oddýchol. Niekto by povedal, že je to jednotvárne. Ale to je omyl. Cesta je ako rieka, čo tečie okolo putujúceho. Vždy, po každom kroku je iná. Kto má otvorené nielen oči, ale aj dušu, ten to vidí. Ten vníma tú rozmanitosť a ide sa mu lepšie, než niekomu, čo to nedokáže. Vápenica, sedlo Priehyba, Zadná hoľa, Homôľka…to sú naši spoločníci na ceste. Prechádzame cez ne, míňame ich a smerujeme k ďalším. A už je to ďalšia útulňa – Ramža. Prechádzame len okolo, nezastavujeme sa. Smerujem na Čertovicu. Stmieva sa, v lese je to hneď. Obzrieš sa okolo a už je tma. K slovu sa dostávajú nevyhnutné čelovky a ide sa ďalej. Tma je už celkom hustá, deň stúpil definitívne noci, keď sa dostávame do sedla za Lenivou. Kdesi vpravo je vyhliadka Čertova svadba, v noci však nemá význam tam chodiť. Postupujeme teda priamo na Čertovicu. Do uší nám udiera zvuk motorov, čo smerujú cez horský prechod, kde máme namierené. Vidíme odlesk ich svetiel a čoskoro aj horského strediska. Čoskoro sme už v cieli. Skončil sa druhý deň nášho putovania. Vstupujeme do motelu, kde sme si predom zabezpečili ubytovanie. Na krátky okamih si vychutnáme vymoženosť civilizácie v podobe teplej sprchy. Druhý deň je za nami. Spánok znova sadá no oči. Dnes si vychutnáme spánok v riadnej posteli a zajtra znovu hor sa ďalej.
Roman Škorňa
