Tretia ráno je rovnako chladné ako predošlé. Taká je už jeseň v horách. Po vylezení z vyhriateho spacáku chvíľu trvá, kým sa človek rozhýbe. Obliecť si ešte vlhké veci zo včerajška, dať si niečo sladké na doplnenie energie, dúšok čohosi tuhého a zapiť to hltom vody. To je každoednný ranný rituál na podobnej akcii. Zblaiť veci, rozlúčiť sa s tými, čo sú tiež hore. Nahodiť ruksaky na plecia a pohnúť sa vpred. Stojíme na ceste, čo smeruje niekam do Poľska a pozeráme na cestný ukazovateľ. Vlastne sú to dva. Jeden slovenský, druhý poľský. Na oboch sú dosť odlišné časy. Dohadujeme sa, ktorý je reálnejší. Máme svoje skúsenosti a tak radšej veríme tomu poľskému, ktorý udáva dlhší čas. Rátať s horším, dúfať v lepšie. Ostatne to je jedno. Proste pôjdeme, kým neprídeme do cieľa. Je jedno ako dlho to bude trvať, ako dlho pôjdeme. Dôjdeme tam, na inom nezáleží. S tým vedomím sa pohýname dopredu. Ideme s vedomím, že dnes to už skončí. Mlčíme. Ľudí stretávame len sporadicky. Krajina sa čoskoro začína meniť. Preliezanie strží, dáva zabrať, treba dávať pozor. Myšlienky sa krútia okolo toho. Bolo by blbé prísť k úrazu práve teraz. Takže opatrne vpred. Nič neuponáhľať, všetko má svoj čas. Každý zvažuje kam položí nohu. Vytrvalo sa posúvame vpred. Krok za krokom sme stále bližšie. Cesta ubieha občas prerušená vyhliadkou. Len sa chvíľu pokocháme, spravíme nejakú fotku a znova ideme a ideme. Kým nedôjdeme na Balnicu. Asi päťsto metrov smerom do Poľska je zástavka úzkokoľajky. K nej namierené nemáme. Nemôžeme však na tomto mieste, kde odbočíme z hrebeňa znovu neprecítiť rozdiel medzi slovenským a poľským prístupom. Šli sme po hranici cestou, ktorou vedie ako poľský tak slovenský turistický chodník. Z poľskej strany boli pravidelne informačné panely, čo ukazovali možnosti ubytovania a celkovo služieb návštevníkom na poľskej strane. Na Slovenskej nebolo nič. Ktovie. Možno je to tak dobre, že tento stratený kút si zachováva svoj ráz. Že existuje aj v našej krajine územie, kde môžu nájsť ľudia, čo nebažia po pohodlí kus svojho sveta. Na druhej strane sú tu nevyužité možnosti pre obyvateľov podhorských dedín. Tí by väčší počet ľudí určite ocenili. Je ťažké skĺbiť tieto dva prístupy na našom malom Slovensku. My to však asi ťažko vyriešime. Možno sa to vyrieši samo a možno nie. Môžeme len dúfať, že sa to vyrieši k spokojnosti oboch skupín. Začíname posledný úsek pochodu. Prešli sme z červenej značky na žltú. Klesáme dolu do Osadného, kde sme nechali auto. Potrvá tak štyri hodiny, okolo tretej, by sme mali byť pri aute. S tým zostupujeme chodníkom. Prechádzame popri drevenej bráne. Náučný chodník sa končí. Ozýva sa únava, je horúci deň. V suchu, ktoré vládne je ťažké nájsť prameň vody, ktorý by tiekol. Míňame nejaké cestou, ale voda z nich sotva tečie. Trvá dlho kým sa naplní hrnček. Musí však stačiť aj to. Nevadí, čoskoro budeme dole. Chodník sa mení na cestu. Najprv spevnenú a prašnú. Tá sa čoskoro mení na asfaltku. Je to neklamný znak, že sa blížime k cieľu. Už vidíme strechu budovy, pri ktorej sme nechali auto. S vidinou cieľa postupujeme rýchlejšie. čoskoro prichádzame na parkovisko. Auto je na svojom mieste a od pohľadu v poriadku. Každému odľahlo. Celou cestou sme sa obávali, že sa s ním niečo stane. Posedávame okolo s vedomím, že sa to skončilo. Pochod je za nami. Čaká nás ešte dlhá cesta do Novej Sedlice k druhému autu a potom domov. Predlžujeme si okamih, kým nasadneme do aut a pohneme sa. Ponáhľať sa nejdeme. Pohýname sa, len aby sme sa zastavili v miestnej krčme. Majiteľ v nej zhromažďuje veci, čo sa nachádzajú v okolitých lesoch. Odohralo sa tu toho neúrekom. Obdivujeme jeho zbierku a dopriavame si pohostinstvo po troch dňoch putovania. Je to príjemné len tak si po tom všetkom posedieť, natiahnuť nohy. Hlava je plná myšlienok. Na to čo bolo, na to čo bude. Pomaly je čas ísť. Nasadáme do auta a pohýname sa. Sedenie v aute je po dlhej túre pre nohy väčšou záťažou než samotný pochod. Potrvá hodiny, kým budeme môcť znova vystúpiť a trocha si ich rozhýbať. Znovu ideme rovnakou trasou ako troma dňami. Tá istá krajina, tie isté dediny, tá istá cesta. Konečne Nová Sedlica. Ešte si povinne pozrieme chalúpku deduška večerníčka potom už len na horný koniec k druhému autu. Aj to je chvála bohu v poriadku. Bez ceremónii prekladáme batožinu a znovu nasadáme. V autách je viac miesta, cesta je pohodlnejšia. Prijímame to s úľavou. Začína sa nekonečná cesta domov. Potrvá ešte dobrých päť možno šesť hodín. Deň sa chýli ku koncu, tma hustne. Čoskoro vidíme len svetlá dedín a miest, cez ktoré prechádzame. Rozprávame sa len, aby sme zabili čas a skrátili nekonečnú cestu. Domov sa dostávame až neskoro v noci. Dobrodružstvo skončilo, čoskoro sa začne ďalšie. Nevieme ešte kedy a ani nevieme kde. Nevieme v akej zostave. Jediné, čo naisto vieme, že sa nejaké začne.
Roman Škorňa
