Je slnečná jesenná nedeľa. Ideme na „ľahko“ no predsa len nie úplne na prázdno a tak do batohu vkladám kusisko slaniny, peceň chleba, dostatok syru, cibuľu. Nechýba termoska s bylinkovým čajom a aj niečo málo do neho. Teplo sa obliecť a vyrážame. Naša cesta smeruje do sympatickej dedinky Čabradský Vrbovok. Cestou neďaleko Krupiny míňame opevnený kláštor v Bzovíku. Do rozlohou neveľkej no predsa impozantnej protitureckej pevnosti sa mienime pozrieť cestou naspäť. Deň však nakoniec dopadne inak.
V dedine prejdeme kostol a zamierime za obec pri osadu Konské. Na miestnom parkovisku odstavíme auto a vydávame sa postupne mierne stúpajúcou lesnou cestou. Nič náročné, po vyše pol hodiny prechádzame po moste cez riečku Litava. Tu bude naša prvá zastávka. Víta nás nádherný neo klasický rodový kostol priamo pod hradom. Žiaľ, potreboval by značnú investíciu do rekonštrukcie. Ale úprimne v tomto stave zvýrazňuje genius loci tohto miesta na Krupinskej planine. Nemohol som sa zbaviť dojmu, že hrad s okolitou prírodou ako by vypadli z filmu Tajomný hrad v Karpatoch. Práve jesenné farby a škrekot krkavcov tomu dodávali tú správnu atmosféru.
Jeho vznik sa datuje do polovice 13. storočia, teda do doby kedy sa po ničivom vpáde Tatárov začala vskutku masívna výstavba kamenných hradov na našom území. Medzi prvými známymi majiteľmi sa spomína comes Derš zo slávneho rodu Huntovcov. V listinách sa hrad uvádza ako Litava pomenovaný po riečke, ktorá ho z troch strán obkolesuje. Skalná pevnosť sa začiatkom 14. storočia stala cieľom vtedajšieho oligarchu Matúša Čáka, ktorý hrad násilím obsadil. Po zlomení jeho moci mladým kráľom Karolom Róbertom z Anjou sa už pôvodným majiteľom nevrátil. Dostali ho za odmenu verní šľachtici. Castrum Lytua ako bol v dobových spisoch nazývaný zaniká okolo roku 1342 a v jeho tesnej blízkosti je vybudovaný hrad Čabraď pomenovaný po blízkej dedine. Dlhá niť jeho dejín sa potom vinula cez dobu kráľa Žigmunda a nájazdy vojsk Jána Jiskru. Nový dych hradu vdýchlo obdobie protitureckých vojen.
V šesťdesiatych rokoch 16. storočia hradný kapitán Ján Krušič organizuje nákladnú prestavbu hradu za pomoci talianskych staviteľov. Zosilnené múry a nové bašty majú byť odpoveďou na dobu delostrelectva. Čabraď, Sitno a Bzovík majú v tej dramatickej dobe chrániť prístup k bohatým banským mestám. Je to obdobie kedy sa Čabradi ujíma rod Koháryovcov. Slávnych turkobijcov spojených s menom pevnosti Nové Zámky, hradom Fiľakovo ako aj na slovenské pomery epickou bitkou pri Leviciach roku 1664.
Aj keď okolité obce boli pod „výpalným“ tureckých nájazdníkov, samotný hrad našťastie nedobyli.
Záverečnú bodku hradu dali samotní Koháryovci. Po tom ako sa presťahovali do kaštieľa vo Svätom Antone hrad sami zapálili. Zvláštne, ak si uvedomíme ako si rody zakladali na svojej histórii. Darmo, aj vtedy vládli peniaze a spravovať hrad nebola sranda. Našťastie to nebola tak úplne záverečná bodka. Roky zrúcaninu zachraňuje o.z. Rondel. Partia nadšencov urobila kus práce. Škoda, že sa viac finančne neangažuje štát a hlavne všakovakí zbohatlíci radi ukazujúci svoje niekoľko tisícové handry a kabelky v Smotánke.
Do Bzovíku sme sa nakoniec nedostali. Čabraď nás očaril natoľko, že nezvýšil čas. Týmto smerom sme sa ale nevybrali naposledy.
Peter Legény
