Prekročili sme slovensko- českú hranicu lemovanú skupinkami mladých inžinierov zo Sýrie. Diaľničná známka bola vybavená a nič nám nebránilo začať našu niekoľkodňovú poznávačku Moravy. Ako prvé sme to bez váhania stočili smerom k Mikulčiciam. Miestny archeopark som túžil navštíviť roky. V priebehu 9. a začiatkom 10. storočia tu totiž stálo mohutné slovanské hradisko. Špekuluje sa, že mohlo byť oným centrom vlády nad spoločným štátom Moravanov a Slovenov z Nitry. Naznačujú to aj pozostatky deviatich – ak rátame jediný zachovalý kostol z tohto obdobia v slovenských Kopčanoch, desiatich kamenných kostolov a jednej stavby palácového typu. Ale nebudem opisovať to čo si každý môže nájsť na webe.
V areáli boli dve budovy z ktorej v jednej práve prebiehala rekonštrukcia. Kráčali sme k druhej budove. Mimochodom podľa mňa esteticky postavenej z moderných materiálov, ktoré boli zároveň v harmónii s okolitou zeleňou. Sympatický bol nápad s mohutnými vstupnými dverami so žalmom v hlaholike. Vystavené sú tu základy objaveného kostola ako aj množstvo iných nálezov od keramiky cez typické šperky a zbrane. Celkom vydarená bola premietaná prezentácia ako asi vyzeralo hradisko v čase svojej slávy.
Oplatilo sa vyšliapať na vyhliadkovú vežu z ktorej bol dobrý výhľad na okolité základy kostolov ako aj pozostatky obranného valu. Celkovo v nás ale návšteva archeoparku zanechala taký neurčitý dojem nenaplnenia. Jednoducho tak ako pri mnohých obdobných lokalitách u nás nie je využitý jej potenciál. Možno sme už nároční ale už len zo dve figuríny v dobových odevoch by pre predstavivosť návštevníka spravili veľa. Ostatne, zhrnula to príjemne ukecaná predavačka v miestnom bufete s lángošmi, ktorá sa čudovala, že sme sem merali cestu zo Slovenska. Nie, každý človek vedomí si svojich koreňov a aspoň trochu kultúrne cítiaci by Mikulčice mal navštíviť. Snáď sa im časom dodá viac na atraktivite.
Čas nás síce tlačil, no neodpustili sme si aspoň krátku zastávku v Lednicko-valtickom areály. Pompézny zámocký komplex bledol pri pohľade na mimoriadne rozsiahly zámocký park. Chcelo by to ale podstatne viac času. Tak niekedy v budúcnosti.
Deň pokročil a od obeda bolo bližšie k večeru. Bez dlhých rečí sme to otočili smerom na Mikulov. Milovníkom vína toto malebné mestečko asi netreba predstavovať. Predstavu sme mali aj my, ale keď sme do tohto mestečka dorazili bez preháňania napíšem, že nás očarilo. Uličkami starého mesta s vinárňami a reštauráciami sa šíril spev moravskej ľudovky.
Na námestí bolo pri stánkoch s vínom a občerstvením rušno. Nečudo, zajtra začínalo vinobranie. Po nevyhnutnom občerstvení sme sa vydali na prechádzku starým mestom. Dominoval mu osvetlený zámok ako aj Kozí hrádek. Na toto juhomoravské mesto sme mali deň. Ráno sme náš pobyt zavŕšili prehliadkou Dietrichstenskej hrobky na námestí.
Okázalé miesto posledného odpočinku niekoľkých generácií tohto aristokratického rodu asi nie je pre každého, no estetickú a historickú hodnotu mu uprieť nemožno. Mikulov nám ponúkol všetko od fantastického jedla po kultúru a históriu, no bol čas pohnúť sa ďalej. Tento deň toho bolo na pláne ešte neúrekom.
Ďalším bodom na našej pomyselnej mape bol Moravský Krumlov. V rodine sme k tomuto mestečku mali špeciálny vzťah keďže môj otec ako študent býval na internáte zriadenom v miestnom zámku.
A práve tam sme smerovali naše kroky. Je tu totiž vystavená slávna Slovanská epopej od Alfonza Muchy. Skutočne veľkorozmerné obrazy ako Slované v pravlasti, Po bitvě u Grunwaldu či Hájení Szigetu Mikulášem Zrinským chcelo roky získať aj hlavné mesto Praha.
Moraváci ale tvrdo bojovali aby dielo ich rodáka zostalo na Morave. Tento spor vyhrali a je to dobre. Slovanskú epopej rozhodne všetkými desiatimi odporúčame pozrieť. Deň bol pomaly za nami, no ešte sme sa rozhodli stihnúť jednu špeciálnu pamiatku.
Peter Legény
