Nebudem dlho chodiť okolo horúcej kaše a začnem pekne od podlahy. Výlet na Moravu naplánoval náš kolega Ondrej dostatočne vopred. Pozvánka na sociálnych sieťach v predstihu informovala, že našim cieľom bude Kroměříž – mesto zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Účasť dokonca potvrdilo nezvyčajne veľký počet záujemcov, no ako to už pri sociálnych sieťach býva, na miesto stretnutia v deň D dorazilo 5 ľudí. Málo? Veľa? Na priateľský rozhovor a prechádzku krásnym mestom s bohatou históriou tak akurát…Zhodou okolností som mesto nedávno navštívil s rodinou. Na moje príjemné prekvapenie však Ondrej pripravil tak zaujímavú trasu s bohatým výkladom, že som sa vôbec nestihol nudiť. Po zvítaní sa na miestnej autobusovej stanici sme zamierili do historického centra. Prvou dlhšou zastávkou bol objekt Octárny v zašitej uličke. Dnes je na tomto mieste hotel s reštauráciou, ale v šestnástom storočí tu vyrástol na základoch johanitskej komendy františkánsky kláštor. V osemnástom storočí ale kláštor zanikol a na jeho mieste vyrástla výroba octu. V areály zaujali najmä nádherné lunety Maxa Švabinského. Odtiaľ sme pokračovali k námestiu. Doslova na každom kroku na nás dýchali artefakty z minulosti. Námestie okrem miestneho Múzea Kroměřížska, reštaurácií a kaviarní ponúka predovšetkým niekoľko historických budov so zaujímavou minulosťou. Tie si zachovali niekdajšie architektonické prvky a spolu vytvárajú veľmi príjemné prostredie, za pekného počasia víkendových dní atraktívne pre turistov. Tí však vyhľadávajú najmä dve iné dominanty mesta a to Zámok s Podzámockou záhradou a Kvetinovú záhradu. Cestou k zámku sme mali v úmysle navštíviť ešte dva tunajšie najvýznamnejšie kostoly – Kostol sv. Mořice založený biskupom Brunom v trinástom storočí a barokný Kostol sv. Jána Krstiteľa. To sa nám však nepodarilo, keďže prvý menovaný je sprístupnený len výnimočne (no pohľad cez mreže prezrádzal obdivuhodný interiér) a v útrobách druhého práve prebiehal smútočný obrad. Už pri návšteve majestátneho Wawelu v Krakowe ma príjemne prekvapila možnosť si vyskladať vstupný lístok podľa toho, čo konkrétne v areály chcem vidieť. Túto možnosť máte aj v Kroměřížšskom biskupskom zámku. S rodinou som jeho prehliadku absolvoval ešte v auguste a môžem ju vrelo odporučiť. Útroby komplexu, ktorého korene siahajú až do trinásteho storočia, skrývajú lovecký salón, kongresovú sálu, bohatú zbierku kníh a pestrú zbierku vzácnych umeleckých diel. Pýchou je najmä originál obrazu Tiziana Apollo a Marsyas. Absolvovali sme aj prechádzku v rozsiahlej Podzámockej záhrade, ktorá je vlastne parkom a to svojou rozlohou nie len tak nejakým. Predovšetkým miestne platany sú impozantné. Tieň stromov nám poskytol útočisko pre veľmi zaujímavé rozhovory a najmä všadeprítomné pávy utkveli v pamäti. Čo ma na Morave skutočne zaujalo, je všadeprítomná ochota personálu, príjemné vystupovanie, chutné jedlo a pivo. To všetko za rovnaké, či dokonca nižšie ceny ako u nás. Toto mi pri prechádzkach Slovenskom občas chýba.Poslednú veľkú zastávku, ktorú sme si ešte stihli naplno vychutnať, ponúkla kroměřížska Kvetinová záhrada. Pre milovníkov tvarovanej parkovej zelene, zaujímavých sôch a predovšetkým pestrofarebných kompozícií tvorených desiatkami druhov kvetín, je tunajšie záhradnícke umenie veľkým lákadlom. V miestnej kaviarni, ktorá za normálnych podmienok hostí rôzne spoločenské akcie, ale vďaka karanténnym opatreniam tu posedávalo len niekoľko návštevníkov, sme diskutovali o témach spojených s časopisom Reconquista.Druhý výlet v Kroměříži za krátky časový úsek mi vôbec nevadil. Dokonale som pochopil, aký obrovský rozdiel je, keď sa s povrchnými informáciami z internetu niekam vyberiete sami a keď vás naopak sprevádza miestny nadšenec histórie a kultúry. Náš dlhodobý spolupracovník a rodák z tohto mesta – Ondrej, sa úlohy sprievodcu zhostil výborne. Doslova na každom kroku chrlil jednu zaujímavú informáciu za druhou. Až som miestami zapochyboval, že by som podobne podrobný a navyše aj celkom zábavný popis vedel poskytnúť prípadným návštevníkom svojho mesta. Šlo o vôbec prvú akciu turistického klubu Argonaut mimo Slovenska a aj napriek tomu, že sme ho absolvovali v menšom počte, spĺňal najprísnejšie kritériá. Slovo dalo slovo a tak už dnes môžem prezradiť, že na Moravu sa ešte určite vrátime.
PS: Buchlov sa už nekonal. Časové možnosti nám to nedovolili, no snáď nabudúce zamierime aj tam.
Jozef Benedikovič
