Náš autobus z Dupnice sa vliekol v dopravných zápchach hlavného mesta. Minútu za minútou nám bolo ukrajované z času a ja som sa v duchu modlil aby aj tentoraz nesklamalo povestné meškanie spojov v rámci celého Balkánu. V opačnom prípade vlak do Kazanlaku nestihneme a ďalší ide až pred polnocou. Mali sme šťastie, vlak mal meškanie a tak sme sa upokojení postavili do radu na lístky. Po desiatich minútach nekonečného čakania sme túto formu zakúpenia lístkov zavrhli, schmatli batohy a vydali sa do podchodu hľadať nástupište. Dostali sme sa do vlaku a prepukli v unavený smiech. Tých pár vozňov bolo totiž beznádejne preplnených ako v ikonických záberoch z indickej Kalkaty. Ďalšou polo vtipnou scénkou bol nákup lístkov. Platba kartou nemožná, bulharské levy sme už takmer nemali a eurá pochopiteľne nebrali. Nesklamala slovanská veľká duša a pani tlačiaca sa s nami v chodbe nám ochotne zamenila peniaze. Takže s bagetou v jednej ruke a pivom v druhej smelo do Kazanlaku. Mesta ruží, levandule a predovšetkým jedného z centier starovekých Thrákov.
Po niečo vyše troch hodinách cesty vlakom sme vystúpili v Kazanlaku. Opustili sme relatívne obyčajnú železničnú stanicu a zbadali ako nám pred nosom odchádzajú autobus a taxíky do centra. Nevadí, boli sme pánmi svojho času. Sadli sme si teda do neďalekého bufetu s cieľom vybaviť dopravu. Od príchodu si nás so záujmom obzerali miestny štamgasti. Asi tých turistov v Kazanlaku nebude priveľa. S týmto upokojujúcim zistením sme si sadli v podvečernom sparne k zlatistému moku. Keď miestni zistili, že hovoríme slovanským jazykom, okamžite sa s nami dali do živej debaty. Po štvrťhodinke rozhovorov sme nasadli do nášho kočiara a hajde na ubytovanie.
Ubytovanie v príjemnom rodinnom penzióne bolo o to čarovnejšie, že bolo vzdialené len sto metrov od slávnej thráckej hrobky Kazanlak. Tú sme samozrejme na svojej púti za časmi mýtov a legiend nevynechali, no na rad prišla až na záver. V ten večer sme mali už len jediné predsavzatie. Poriadne sa najesť. Keďže sme si nemali kde zameniť eurá a platba kartou nebola všade možná, chvíľu to trvalo. Nakoniec sme ale našli príjemnú terasu a s energiou vyhladnutých vlkov sa pustili do gastronomickej seansy. Dobre najedení sme išli po krátkej prechádzke zaľahnúť. Zajtra nás čakali slávne thrácke hrobky. Počiatky tohto prastarého indo európskeho národa sú zahalené legendami. Podĺa najrozšírenejšieho mýtu pochádzali Thrákovia od Thraxa syna boha vojny Áresa. Je načase sa s nimi zoznámiť. Navštívime Údolie thráckych kráľov.
Odpočinutí a po výdatných raňajkách sme sa vydali k autobusovej zastávke. Po dvadsiatich minútach čakania sme ale znovu radšej zvolili služby taxíku. Za kresťanské peniaze nás odviezol k najvzdialenejšej hrobke. Tá sa spolu s ďalšími dvomi hrdo vypínala asi osem km od okraja Kazanlaku. Bolo síce okolo desiatej, no slnko už začínalo riadne páliť. O to slastnejšie bolo vstúpiť do tieňa hrobiek zo štvrtého storočia pred Kristom.. Ako prvé nás čakali hrobky Grifoni, Helvécia a Šušmanec vzdialené jedna od druhej maximálne tristo metrov. Tieto thrácke hrobky macedónskeho typu boli postavené zo žuly, čiastočne pieskovca.
Hrobka Šušmanec mala svoju predsieň podopretú stĺpom s hlavicou v tvare kĺbu. Samotná pohrebná komora mala kruhový pôdorys a na vrchu sa zužoval tak, že tvarom pripomínala včelí úl. V strede bol nádherný biely dórsky stĺp. Vľavo pred predsieňou boli vystavené kamenné dvojkrídlové dvere s červenou slnečnou svastikou hojne používanou každým indo európskym národom. Tak ma napadlo, ako by sa asi zatvárili lavicoví intelektuáli z protiextrémistického. Ale nechajme tieto persóni s plochým encefalogramom svojim predstavám.
Ďalšou zastávkou bola hrobka Helvécia. Tá je iná ako predošlá. Vstupný portál pôsobil ako z gotickej katedrály a samotná pohrebná komora mala obdĺžnikový tvar. Vnútri bolo jasne vidieť pohrebné lôžko pre mŕtveho thráckeho šľachtica. Na stenách bolo aj takmer po dvadsaťštyri storočiach vidno náznaky maľovanej omietky.
Do tretice sme vstúpili do hrobky Grifoni. Svoj názov si získala kamennou plastikou v tvare hláv grifov nad portálom. Aj táto hrobka mala kupolovitú pohrebnú komoru. Ani jedna z hrobiek neohromovala svojimi rozmermi, no rozhodne silne zapôsobili na predstavivosť návštevníka. Niet nad osobný kontakt so svedkami dejín. Ak ste pritom neni rušený davom tlačiacich sa turistov s foťákmi, je to pocit na nezaplatenie.
Po návšteve týchto troch hrobiek sme sa vydali po cyklotrase smerom naspäť ku Kazanlaku pozrieť ďalšie. Mimochodom túto cyklotrasu by Bulharom závideli mnohé slovenské mestá a obce. Kvalitne spravená, udržiavaná a s dostatkom lavičiek na pauzu. Jednoducho palec hore.
Odbočili sme vpravo. Cieľ veľká hrobka Ostruša. Nasleduje ale prvé a našťastie posledné sklamanie tohto dňa. Hrobka je zavretá kvôli rekonštrukčným prácam. Obzreli sme si teda aspoň okolie tejto z diaľky viditeľnej pohrebnej mohyly. Odkryté základy dávnych budov ukazovali, že súčasne s rekonštrukciou prebiehajú aj archeologické práce. No nič, vrátili sme sa na cyklotrasu. Bolo tesne po poludní a obzor sa doslova kúpal horúcom nehybnom vzduchu.
Okolo nás sa tiahnu lány slnečníc a hlavne polia levandule, ktoré nádherne rozvoňali tento horúci letný vzduch. Scenériu dotvárali menšie a väčšie thrácke hrobky a v pozadí sa dvíhali zalesnené svahy vysokých kopcov. Trochu ďalej sme videli jazero. V skutočnosti to bola priehrada vybudovaná za komunizmu, ktorá žial zatopila archeologické nálezisko na mieste hlavného mesta thráckeho kmeňa Odrysov Seftopolis. Skutočné údolie kráľov. Po ceste sme debatovali o náboženstve a rituáloch tajomných Thrákov.
Pre Thrákov bola smrť najdôležitejšou časťou života. Bol to odchod do zeme šťastia. Typickým boli tajné orfické obrady priamo v hrobke tesne pred samotným aktom pochovania. Orfeus bol dávny thrácky kráľ, ktorý vďaka hudbe ovládal ľudí, zvieratá a utišoval prírodné živly. Po tom ako zomrela jeho manželka Eurydika vydal sa na neuveriteľnú cestu do podsvetia aby mu ju jeho vládca Hádes vydal. Opäť si všetkých podmanil svojou magickou hudbou. Svoju milovanú ženu takmer zachránil nebyť osudovej chyby o ktorej rozpráva známa báj Orfeus a Eurydika. Zničený Orfeus potom blúdil svetom. Dokonca sa zúčastnil slávnej výpravy Argonautov za zlatým rúnom. Záver jeho životnej púte bol dramatický. Po návrate do rodnej Thrákie spieval na Dioníziových slávnostiach, mimochodom ďalšom božstve pôvodom z Thrákie. Opité dioníziove kňažky Bakchantky ho napadli za to, že pri tajných obradoch zasväcoval do mystérií výlučne mužov. Dnes by to niekto označil za spravodlivý akt ženskej emancipácie. V nastalej búrke násilia ho nakoniec roztrhali. Jeho hlavu a lýru hodili do rieky. Celá príroda bola zdesená z tohto činu, živly sa búrili. Bohovia ako trest za túto vraždu zoslali sucho a hlad. Ženy sa potom vybrali aby našli kusy Orfeovho tela , poskladali ho a tým ho oživili. Našli však iba jeho hlavu. Tú pochovali vo veľkej mohyle. Tá bola následne vyhlásená za Héron- sväté miesto. Tu niekde je pôvod neskorších orfických obradov pri pochovávaní thráckych kráľov. Tie sa prejavovali symbolickým ničením predmetov zomrelých. Archeológovia v hrobkách našli rozbité kamenné dvere, poničenú zbroj či preťatú zlatú kráľovskú korunu v tvare dubových listov ako prastarého symbolu nesmrteľnosti. Symboli smrti a znovuzrodenia. Títo králi sa po smrti stávali polobohmi a ich hrobky Héronmi teda miestami obývanými nesmrteľnými kráľmi.
Ku záveru cesty ešte prechádzame na druhú stranu preskúmať menšiu hrobku, v ktorej nie je oficiálna expozícia. Do vnútra sa nedá dostať, no aj tak je to zážitok. Riadne vyhladnutí a smädní sme míňali monumentálnu sochu bulharského národného dejateľa a tešíme sa na reštauráciu ktorej polohu sme si približne zafixovali v pamäti cestou taxíkom. Vstúpili sme do reštaurácie v starom ľudovom štýle. V strede átrium s parketom a vztýčenou bulharskou vlajkou. Mimochodom národné vlajky sú v Bulharsku doslova všade, nie len na štátnych budovách. Táto nenásilná národná hrdosť je nám od začiatku sympatická. Pohodlne usadení sme si dali ľahké jedlo a osviežili sa celkom dobrým bulharským pivom Zagorka. Veľmi príjemné posedenie. Museli sme ale ísť ďalej. K ubytovaniu je to ešte dobrých päť kilometrov a večer sme plánovali stihnúť jednu špeciálnu vec.
Tou „vecou“ bol megalit v dedine Buzovgrad vzdialenej zhruba tri km od Kazanlaku. Čo to vlastne je magalit? Nuž za názov vďačíme bretónskemu archeológovi Gallesovi ktorý si pomohol gréckymi výrazmi megas-veľký a lithos-kameň. Toľko odborná vsuvka. Tento konkrétny megalit oddávna ho nazývali Brána slnka. Vytvorený bol ešte ľudom v predthráckom období, no Thrákovia ho hojne využívali ku svojim mystickým rituálom. Ostatne, hlavné mesto kmeňa Odrysov bolo odtiaľ čoby kameňom dohodil. Ak sme chceli na vlastné oči vidieť prečo ho volajú Brána slnka, dôležité bolo načasovanie. Rýchlo sme zavolali nášho taxikára, ktorý nás odviezol do dediny Buzovgrad. Po krátkom hľadaní sme našli počiatočný bod cesty na kopec. Informačná tabuľa uvádzala 50 minút cesty. To by nám skrížilo plány preto sme riadne zabrali do kroku. Či to bolo odhodlaním, alebo inou výkonnosťou slovenských turistov zvládli sme to za polovicu.
Aj za cenu permanentných útokov obrovských ovadov po ceste hore. Mimochodom tie štípance som mal ešte dva týždne. Na vrchol sme sa dostali skutočne v pravý čas aby sme sa pokochali nádherným slnečným divadlom. Slnko skutočne zapadalo cez megalitickú bránu. Vo viere Thrákov symbolizoval západ slnka svet mŕtvych. Zhodli sme sa, že to bol jedinečný mystický zážitok. Navyše, boli sme tam sami, absolútne nerušení davmi turistov. Po chvíľke rozjímania na vrchole sme sa vydali na zostup k počiatočnému bodu. Stretli sme len partiu štyroch chlapcov s bicyklami a batohmi plnými proviantu. Sympatické, že sa v tejto dobe dokázali odtrhnúť od počítača či mobilu. Naplnení dojmami sme sa vrátili do mesta na neskorú večeru.
Ďalší deň sme mali nášho taxikára dohodnutého na výstup ku pamätníku Šipka. Po takmer hodinovej jazde sme boli konečne v cieli. Na vrchole Šipky 1329 m n m dokončili v roku 1934 Pamätník slobody. Vyzbierali sa na neho ľudia z celého Bulharska. Je zasvätený bulharským dobrovoľníkom a ruským vojakom- vtedy ešte osloboditeľom, bojujúcim v rokoch 1877-1878 v rusko-tureckej vojne. Práve obrana priesmyku Šipka bola určujúca. Tu zakopaných päť tisíc bulharských dobrovoľníkov s dvomi tisícmi cárskych vojakov odolalo útokom viac než päťnásobnej tureckej presile. Epická obrana sa zásadne zaslúžila o víťazstvo nad Turkami a následný vznik moderného bulharského štátu. Samotný pamätník bol viditeľný z úctyhodnej diaľky. Veža na výšku meria skoro 32 metrov. Strážia ju bronzové levy ako symbol Bulharska. V samotnej veži je umiestnené múzeum ako aj hrob padlých bojovníkov. Okolo celého pamätníka rozmiestnené dobové kanóny perfektne ladili s okolitým kopcovitým terénom. Nádherný obrázok, až človek pozabudne koľko krvi tu bolo preliatej.
Pamätník oslobodzovacích bojov sme mali za sebou. Dnes je deň kedy sa poberieme ďalej na východ. Áno, smerujeme k morskému pobrežiu. Predtým sme ale ešte navštívili slávnu thrácku hrobku priamo v Kazanlaku. Hrobka bola objavená v roku 1944.
Tiež pochádza z helénistického obdobia ako predošlé navštívené. Pochovaný v nej bol Roigos, syn veľkého kráľa Seuthesa III. Tvarom je to typická úľová hrobka nazývaná Tholos. Táto hrobka bola mimoriadne reprezentatívna. Maľované fresky znázorňovali svadbu kráľa, lov na divokú zver, preteky vojnových vozov a hlavne bojové scény. Absolútne unikátne na tejto hrobke je fakt, že sa na freske zachoval nápis s menom umelca ktorý ju maľoval. Kodzimases je teda prvé známe meno umelca európskeho staroveku. Naplnení zážitkami odchádzame na železničnú stanicu. Smer cesty- Burgas.
Peter Legény
