V rámci dediny Dolné Kounice nás čakal zážitok ako vytrhnutý zo stránok gotického románu. Naše kroky smerovali ku kláštoru Rosa Coeli čo v preklade znamená Ruže nebies. Kláštor, ktorý prvý krát zmieňujú listiny z roku 1181 nás očaril hneď po príchode. Majestátne kamenné priečelie a vstupný portál nás donútil zastaviť sa a začať nasávať atmosféru storočí dávno minulých.
Tento ženský kláštor bol vypálený v roku 1420. Bolo to obdobie zúrivého násilia husitských vojen, ktoré natrvalo poznamenalo kraje Koruny Českej ale aj Uhorska. Po vstupe nás ohromila surová gotika. Zbytky klenieb a príležitostne pozostatky dobového sochárskeho umenia dopĺňal huriavk holubov a krkavcov, ktorí si z ruín kláštora urobili svoj domov.
Píšem ruín, no pozoruhodne zachovaných. Nádherná stĺpová chodba obkolesujúca kláštorné nádvorie bola kde tu podmaňovaná rozpínajúcou sa zeleňou. Symbióza histórie, duchovna a prírody. Na poschodí bol vystavený náhrobný kameň s krásne spracovaným portrétom miestneho opáta ako aj niekoľko ďalších príkladov stredovekého kamenárskeho umenia. Hlavou mi preblesklo, môcť si tu tak sadnúť a pozerať v noci cez otvorený strop na nebeskú klenbu. Museli sme sa ale pobrať ďalej.
No a keďže sme milovníci dobrého piva, pani sprievodkyňa nás nasmerovala do obce Bratčice. Bolo to trochu kuriózne, lebo onen šenk s miestnym pivom bol v areály roľníckeho družstva. Obsluha bola ale šarmantná a pivo skutočne výborné.
Nový deň, nové zážitky. Kamarát naštartoval a vyrazili sme na hrad Vevěří. Po možno polhodinovej ceste inak skutočne malebným vidiekom sa nám zjavila silueta tohto svedka dávnych časov. Predtým ako sme vstúpili do areálu hradu sme ešte urobili zastávku pri blízkom kostolíku Nanebovzatia Panny Márie. Dovnútra sme sa nedostali. Vraj bolo po sezóne. Tak sme sa kochali týmto sympatickým duchovným stánok zo začiatku 13. storočia aspoň zvonku.
Vstupné bolo zaplatené a mohli sme začať s prehliadkou opevneného skvostu zo začiatku 13. storočia. Hrad bol skutočnou dominantou širokého okolia. Jeho dnešná podoba je samozrejme ovplyvnená stáročiami úprav a prestavieb preto tu návštevník nájde mnoho stavebných štýlov.
Veľkým pozitívom bol voľný pohyb, prakticky neobmedzovaný vyznačenými trasami. Prirodzene môžete si zvoliť prehliadku s výkladom po niektorom z ponúkaných okruhov. Celkom nás tiež prekvapila rozloha hradu. Hrad je skutočne veľkolepý, no mňa osobne viac zaujal onen trochu zastrčený kostolík. Tak trochu stranou, mimo hlavného záujmu v sebe skrýval ohromné genius loci.
Už počas plánovania výletu som sa osobne najviac tešil na hrad Pernštejn. Zastavili sme v rovnomennej dedinke . Na výber bolo ísť peši alebo turistickým vláčikom. Prirodzene zvolili sme prvú možnosť. Asi dvadsať minútová prechádzka a boli sme na mieste.
Nádherná, majestátna silueta pôvodne gotického hradu. Návštevník dostal možnosť vybrať si zo štyroch okruhov prehliadok. Nuž a hrad ktorý patril pánom z Pernštejnu má čo ponúknuť. Nie nadarmo sa tu natáčalo viacero filmov či rozprávok.
Bohato zariadené miestnosti. Dobová hradná kuchyňa, rytiersky sál a okázalá knižnica s množstvom starých kníh či kabinet vypchatých zvierat. Fantázia človeku začne hneď pracovať. Ostatne, fotky hovoria sami za seba.
Naplnený dojmami sme sa vybrali najesť v reštaurácii pod hradom. Neviem či to bol neskorý obed, alebo skorá večera. Je to jedno, podstatné bolo, že nám chutilo. Nutné dodať, že ako všade na Morave. Aj dnešný deň sa pomaličky končil a tak sme sa vybrali do záverečnej destinácie – mestečka Boskovice.
Aj v tomto malomeste s historickým centrom nás stretol problém so zamenením peňazí. Všetko sme ale vyriešili a nič nám nebránilo navštíviť miestny hrad. Po pravej strane cesty smerom na hrad sme minuli ešte zámok v empírovom slohu s pekným parkom. Hrad je z časti dobre zachovaný a inde je v stave dobre zakonzervovanej ruiny. Čiže stav veľmi blízky väčšine slovenských hradov.
Celkovo to bola pôsobivá zmes gotiky a renesancie. Rozhodne jeho návštevu nikto ľutovať nebude. Špeciálne pekné pohľady ponúkal pri karmínovom západe slnka. Posledný večer na Morave sme chceli stráviť pri dobrom jedle a zlatistom moku.
Nájsť ale vhodný lokál nebolo jednoduché. Vidno, že aj tu dva roky kovidu zamiešali karty. Množstvo reštaurácií a pohostinstiev bolo zatvorených. Po dobrej večeri sme hľadali povestnú moravskú piváreň. Jedna bola zatvorená, z druhej nás vypudil prenikavý odér so stopami zvetraného piva a niečoho čo sme netúžili identifikovať.
Nakoniec nám šťastie prialo. Smäd sme uhasili v starej pivárni. Bolo to v bývalej židovskej štvrti starého mesta. Dozvedeli sme sa od čašníčky o temnej, celkom nedávnej minulosti tohto miesta a strávili sme tu dlhé debaty s miestnymi. Príjemný večer zavŕšil náš výlet. Bolo načase pobrať sa domov.
Nuž a záverečné hodnotenie. Skrátim to konštatovaním, že na Moravu sa určite ešte s Argonautom vrátime.
Peter Legény
