Stávame znova zavčasu, ale tentoraz sa nikde neponáhľame. Doprajeme si teplé raňajky v moteli a vyrážame. Hneď je jasné, že to bude úplne iné ako bolo včera. Stúpame strmo nahor úplne inou krajinou. Terén je viac kamenistý, všetko svedčí, že sme sa dostali do vysokohorského terénu. Namiesto stromov kosodrevina a holé svahy. Začína sa najkrajší úsek našej cesty, hlavný hrebeň. Ak nám predošlý deň bránili vo výhľade stromy, tu si oči prídu na svoje. Strmé stúpanie sa čoskoro končí a cesta nás vedie v miernejšom ďalej. Čoskoro postupujeme po svahu úzkym chodníkom. Oči sa pasú pohľadom na hlbokú dolinu pod nami a protiľahlý svah. Vysoko nad nami krúžia dravé vtáky a ostrým zrakom vyzerajú svoju korisť.
K ušiam občas doľahne ich ostrý piskot. Čoskoro nás už víta Štefanička. Vchádzame dnu, aby sme si dali obed. Je to jedno z miest, ktoré obísť nemožno. Je čas obeda, ale chata je pomerne prázdna. Je chvíľa na oddych. Chata je iná ako útulňa. Nie azda preto, že sa na nej za ubytovanie platí. Nie je to len miesto na prespatie pre tých, čo putujú horami. Sme prichádzajú aj ľudia, čo majú namierené len do nej alebo na nejaký blízky vrchol. V prípade Štefaničky poväčšine na Ďumbier. Preto je aj atmosféra na nich iná ako na útulniach. Aj tu však vládne srdečný duch. Preto sme sa tu ostatne aj zastavili, aj keď len na obed. Cesta z chaty zase začína stúpať hore, terén je stále viac kamenistý, tvrdé nárazy na kamene dávajú zabrať hlavne členkom. Výhľad sa teraz otvára na južnú stranu. Postupujeme ďalej. Všetko je iné ako včera.
Dnes vidíme doďaleka, dnes stretávame omnoho viac ľudí. pozdravujeme ich, oni zdravia nás. Znova sa stávame akoby súčasťou krajiny, aj keď úplne inej. Zmena je však príjemná. Znovu stojíme pod vrcholom, znovu si musíme zájsť. Obetujeme čas a ideme hore na Ďumbier. Predsa ho nemôžeme obísť. Aj keby sme na ňom boli stokrát, aj keby sme z neho myli bohviekoľko fotiek. Na hrebeňovke je to jedno z miest, ktoré proste obísť nemožno. A tak postupujeme k dvojkrížu na jeho vrchole. Spravíme pár fotiek a vraciame sa nazad. smerujeme na Chopok. Vieme, že Kamienka je kvôli rekonštrukcii zatvorená, ale neprekáža nám to. Aj tak sme nemali v pláne sa tu zastaviť. Len akosi zo zvyku hodíme ruksaky a naľahko vylezieme ku kóte. Ideme ďalej kamenným chodníkom výhľad sa otvára obe strany oči jastria ostražito okolo. Všetci vieme prečo. Práve na tomto úseku je najväčšia šanca vidieť symbol Tatier – kamzíka. Okolo Ďumbiera a Chopku sa to ľuďmi hemží, ale tu je pokoj. A naozaj čoskoro sa niekoľko z nich objavuje. Pokojne pózujú, kým si ich fotíme. Ideme cez Ďereše, klesáme do Krížskeho sedla, stúpame na Kotliská. Sledujeme kamenné útvary, čo lemujú cestu. Tma hustne, pred nami je Chabenec. Stúpame stále hore až na vrchol.
Kým sa tam dostaneme je už celkom tma. Tentoraz však aj nočný výhľad ponúka niečo osobité. Sledujeme hviezdnatú oblohu a svetlá blízkych aj ďalekých miest. Takto zhora vyzerajú ako ostrovy svetla v tme. Už len hodina a budeme na útulni Ďurková, kde zakončíme deň. Dostávame sa k nej neskoršie ako na Andrejcovú, napriek tomu ešte dostávame teplú polievku. Chvíľu sedíme dolu a občerstvujeme sa. Útulňa je prázdna, miesta je habadej. Vyliezame do podkrovia, aby sme sa vyspali pred posledným dňom putovania.
Roman Škorňa
