Ráno sa nelíši od tých iných. Bežné úkony a ide sa ďalej. Krajina pripomína tú okolo Kráľovej hole. Kráčame po hrebeni rovnou cestou. Občas stúpame hore k oblakom, občas klesáme. Cesta ubieha v obvyklom rytme. Noha pred nohu, krok za krokom. Dnes sa to celé skončí, víri nám hlavami. Pozeráme si výhľady a postupujeme stále v pred. Zase sme to len my a krajina. Vnímame ju a prijímame takú aká je. Vidíme do diaľky na výšiny, cez ktoré musíme prejsť. Zdajú sa byť strašne ďaleko a vyzerajú odstrašujúco vysoké. Je to však len ilúzia. Akoby skúšali veľkosť nášho odhodlania, silu našej vôle. Stačí trpezlivo kráčať vpred a človek sa ocitne na ich úpätí ani nevie ako. A potom znova rovnako trpezlivo stúpa hore až kým sa neocitne pred značkou označujúcou vrchol. Odfúkne si a ide zase ďalej, k ďalšiemu kopcu. Taká je realita pochodu. Slabí odpadnú, silní idú ďalej. Nechávame za sebou jeden vrchol za druhým. Latiborská hoľa, Košarisko, Veľká Chochuľa…Všetky nechávame za sebou. A už je tu Prašivá. Masív porastený kosodrevinou, podľa ktorej najskôr dostal aj meno. Prechádzame aj cez ňu. Badáme, že sa blížime k cieľu.
Cesta sa hadí dole svahom. Opatrne klesáme dolu do sedla. Klesanie sa zdá nekonečné, ale nakoniec sa ocitáme dolu v sedle. Hliadeľské sedlo. Počas posledných dní sme ich prešli mnoho. Toto je však výnimočné. Je posledné. Ešte raz vystúpime z neho hore na Kozí chrbát, prejdeme cezeň a budeme na Donovaloch, našom dnešnom a zároveň aj konečnom cieli. Pozeráme sa jeden na druhého a usmievame sa vyčerpane, ale odhodlane. Oddychujeme a načerpávame sily. Severne od nás sú kedysi známe, ale dnes opustené kúpele Korytnica. Mať viac času, pozreli by sme sa na smutné pamätníky zašlej slávy. Musíme sa však pohnúť. Nechceme dlho sedieť. Človeku potom stŕpnu nohy, trvá, kým ich zase rozchodí. Dvíhame a postupujeme hore strmým svahom. Pomaly a húževnato kým sa nedostaneme hore. Cesta pokračuje mierne zvlnenou krajinou, kým sa zase nezačne zvažovať smerom dolu. Cítime, že sme skoro v cieli. Opakuje sa scenár zo začiatku nášho putovania, akurát obrátene. Ideme z lesa po stále lepšej a pevnejšej ceste. Objavujú sa prvé budovy. Najprv len kde tu, ale potom stále hustejšie až kráčame po asfalte rádovou zástavbou. Znovu počujeme autá smerujúce cez horský prechod. Čoskoro sme v samom centre Donoval. Ostáva len nájsť hotel, kde sme si zabezpečili ubytovanie. Sme v cieli. Pocity sa nedajú opísať. Človeku sa to ani nechce veriť, že je koniec. Sprchujeme sa a prezliekame sa do čistého. Je čas ísť pochod osláviť. Sedíme v reštaurácii a popíjame. Patrí sa nám. Prešli sme za štyri dni sto kilometrov. Máme to za sebou hovoríme si. Oslavujeme v tichosti. Je to len naša oslava. Ale je to vlastne oslava? Alebo sa len niečo skončilo? Štyri dni zážitkov a pochodu. Nie je to skôr dôvod na smútok, že sa to skončilo? Brať sa to dá všelijako. Ale preváži jedno poznanie. Niečo sa síce skončilo, ale niečo iné sa začne. Už teraz ako tam sedíme a popíjame, bavíme sa o ďalšom pochode. Možno to bude Veľká Fatra, možno začneme tam, kde sme práve skončili. Možno to bude niekde inde. Jedno však vieme iste. Nič sa neskončilo. Je to len prestávka. Zajtra ráno nastúpime do autobusu a pôjdeme domov, znova ku každodenným starostiam. Ale zase sa niekde a niekedy stretneme, aby sme znovu prežili niečo podobné, ako v predchádzajúcich dňoch.
Roman Škorňa
