Druhý deň vstávame zavčasu. Balenie vecí, zaberie istý čas. Lúčime sa s táboriskom a ľuďmi, čo boli na krátky čas našimi druhmi. Možno sa ešte raz niekde stretneme, možno nie. ak sa tak stane budeme zase druhmi. Možno sa spoznáme, možno si spomenieme na spoločne strávené chvíle. Možno sa neuvidíme. To všetko je otvorené. Zvlášť to neriešime. Myšlienky sa točia okolo cesty, čo nás čaká. Preberáme si v duchu to, čo nás čaká. Stokrát sme pozerali mapu. Poznáme názvy miest, cez ktoré pôjdeme. Riaba skala, Ďurkovec, Pľaša, Okruhliak…Teraz sú to nič nehovoriace slová. Keď tento deň skončí, budeme k nim schopní priradiť k ním tvar krajiny, výhľad z nich, cestu k nim. Budú späté so zážitkami s cesty, so stretnutiami s ľuďmi. Budú zvečnené na fotografiách, aby sa mohli pripomenúť, až spomienka príliš vybledne. S tým sa hýbeme ďalej. Cesta vedie horskými lúkami – poloninami, ktoré dali tomuto kraju meno. Striedajú ich pásy lesa. Otvára sa výhľad ako na slovenskú, tak na poľskú stranu. Otvárajú sa výhľady na zalesnené hlboké údolia, na ozajstnú lesnú divočinu. Je to kraj, kde líšky dávajú dobrú noc. Líšky, medvede, vlky, zubry…Občas sa nájde aj zatúlaný los. Nič z toho však neuvidíme. Kráčame po hrebeni, po štátnej hranici medzi Poľskom a Slovenskom. Po širokej cesta, po ktorej sa preháňajú príslušníci hraničnej stráže tej či onej krajiny na štvorkolkách. Turisti putujú jedným či druhým smerom, alebo na hrebeň vystupujú po jednej z ciest, čo vedú z podhorských dedín. Chvíľu nás to hádam aj mrzí. Vidieť zriedkavé zviera vo voľnej prírode je zážitok. Možno hrozivý, možno desivý, ale zážitok. Ten sa nám však teraz určite vyhne. S tým kráčame ďalej. Nie je ešte poludnie, keď sa ocitáme na Riabej skale. Vyhliadka je úžasná. Smerom na juh vidno až po Vihorlat. Na východ až na ukrajinské Karpaty Náhodní známi nám ukazujú v diaľke Sninský kameň. Vyberieme sa tam nabudúce, spriadame plány do budúcna. Ochutnávame čosi dobré z ich tlapačiek, ponúkame zo svojich. A hovoríme. O všetkom možnom. Fotky na zvečnenie pekného okamihu a pohneme sa ďalej. Naši čerství známi sa pohli chvíľu pred nami našim smerom. Prezradili, že majú namierené na Ďurkovec, z ktorého zostúpia do obce Runina. My pôjdeme ďalej. Ešte ich rozoznávame v diaľke, keď sa pohýname. Ďalej postupujem známou krajinou. Je to stále rovnaké, ale zároveň iné. Horské lúky, pásy lesa. Výhľad na lesnatú krajinu po oboch stranách hrebeňa. Čoskoro sa ocitáme na Ďurkovci. Je to najvyšší bod nášho putovania. Ako sme čakali stretávame známych z Riabej skaly a začíname tam, kde sme pred časom skončili. A stretávame ďalších. Je to ako vždy. Stále to isté. Stretnutie a rozhovor. Bratstvo cesty, spoločenstvo hôr. Niečo čo spája aj celkom neznámych ľudí. možno na chvíľu, ale spája. Neviditeľným putom, ktoré je však o to silnejšie. Oddychujeme, je čas obeda. Neponáhľame sa, môžeme si každú takúto chvíľu predĺžiť. Turistika, túlanie sa horami nie je o tom, koľko človek prešiel za deň. Je o tom, koľko toho za ten deň videl. Čo si uložil hlboko do srdca, do svojej mysle. Na čo bude spomínať. Čo všetko si zvečnil, aby mohol pri pozeraní na zábery spomínať. Preto sa do hôr chodí. Aby sa vychutnala prchavá chvíľa pohľadu na všetku krásu prírody okolo. Aby sa potom pri nedokonalom zábere, čo urobil fotoaparát potom spomínalo. Žiaden ani ten najlepší záber nedokáže plne nahradiť ten dočasný pohľad, to čaro okamihu. Je to len slabá náhrada. Kto to všetko nevidel na vlastné oči, neprežil tú cestu, nenechal svoje stopy na hrebeni, nepotil sa pri výstupe, ten si nikdy ten zážitok nevychutná. Len ten, čo to všetko zažil, celú tú námahu, celé to odriekanie, to ozaj naplno precíti. Tomu sa aj pri pohľade na fotku, to všetko vráti. Znovu si na to spomenie a svojej mysli to znova prežije. Opúšťame Ďurkovec a ideme ďalej. Cesta sa hadí po hrebeni, raz klesá a potom znovu stúpa. Ráz krajiny je stále dôverne známy, aj keď sa mení. Je to zároveň rovnaké a predsa iné. Nové a zároveň dôverne známe. Aj pocity sú podobne, aké sa zmocňujú človeka pri putovaní každým pohorím, ale zároveň istým spôsobom osobité. Nikdy nič nie je také isté, ale stále je to dôverne známe. Ten pocit má mnoho podôb, to ho robí tak čarovným a nákazlivým. Kto ho raz zažil, stále ho bude vyhľadávať. To prekvapenie, to čaro neočakávaného. Nové zážitky, noví ľudia, nová krajina, nové výzvy. Ide sa ďalej. Ešte pár hodina sme v Ruskom sedle. Tam sa dnešná cesta skončí. Ako deň predtým dorážame za vidna. Sedlo pretína pre auta uzavretá cesta, ktorá spája Slovensko a Poľsko. Odbočujeme k útulni. Vyzerá rovnako ako tá zo včerajška. Nič nóbl. Drevená búda vysoko nad zemou. Vo vnútri holé dosky. Niektorí vystupujú po rebríku na horné poschodie, iní ostávajú dolu. Opakuje sa situácia z predošlého dňa. Náhodní známi, rozhovory, delenie sa, ponúkanie sa navzájom. A bratstvo. Je to stále rovnaké, ale stále tak odlišné. Nová útulňa, nové táborisko, noví ľudia, nová krajina okolo. Kulisy sa menia, podstata ostáva. Bez ohľadu nato, kde sa práve nachádzame. Druhý deň končí, sme už súčasťou hôr. Nechali sme za sebou všetky starosti. Nepotrvá to dlho. Zajtra sa pohneme ďalej. Už poobede budeme v cieli našej cesty. V Osadnom, kde sme nechali auto. Tam skončí pochod a pred nami bude spiatočná cesta autom. Najprv do Novej Sedlice a potom domov. To však bude až zajtra. Dnešný večer si ešte užijeme nocovanie v lone prírody. Dnes večer ešte budem súčasťou hôr, súčasťou toho, čo takéto putovanie so sebou prináša. Toho, čo nás vedie do stále nových a nových podobných putovaní. Do hľadania strateného sveta, sveta, kde je všetko tak proste, oslobodené od toho všetkého, čo prináša život a svet vo svojej zložitosti. Ju je všetko tak jasné, tak jednoduché. Nazvite si to ako chcete, hoci útekom, ale je to podstata nášho života, esencia bytia, ktorej nemožno odolať.
Roman Škorňa
