Rozhodnutie po zvažovaní niekoľkých balkánskych krajín nakoniec padlo na Bulharsko. Krajina, ktorú mnohí poznajú od socialistických dovoleniek po dnešok predovšetkým zo svojich pobytov pri mori. Nebol by to Argonaut keby sme sa nevydali inou cestou. Áno, tiež sme mali v pláne stráviť pár dní záhaľky na pláži, no to až nakoniec. Najskôr sme si túto krajinu chceli pozrieť inak ako 99% turistov. Ako prvé sme sa mienili osviežiť v bulharských horách. Z hľadiska dostupnosti sme vybrali pohorie Rila. Ale všetko po poriadku. Za nejakú hodinu a pol sme prileteli z Bratislavy do Sofie. V rámci času, ktorý nám zostával sme mali v pláne navštíviť národné múzeum. Zaujímala nás najmä expozícia archeologických nálezov z obdobia bájnych Trákov. K nim sa ešte v tejto krajine vrátime. Žiaľ, okolnosti chceli inak a návštevu múzea sme už nestihli. Naše kroky preto zamierili do starého mesta. Návštevník tu nájde pozostatky z rímskych čias, stredovekej bulharskej ríše, no predovšetkým klasiku z prelomu 19. a 20. storočia. Neprehliadnuteľná je mešita z čias tureckej okupácie. Bol ale večer a začali sme pociťovať vlčí hlad. Boli sme na správnom mieste tento problém vyriešiť.
V okolí hlavného bulváru máte množstvo reštaurácií od tých luxusnejších po domácu kuchyňu a stánky s balkánskou obdobou rýchleho občerstvenia. Nebudem chodiť okolo horkej kaše a priznám, že zvyšok večera bol o kulinárskych zážitkoch, ktoré nemali ďaleko od obžerstva. Zhodne sme konštatovali, že zatiaľ to bolo najlacnejšie hlavné mesto Európy aké sme navštívili. Pre predstavu si odrátajte od našich cien približne štvrtinu.
Na druhý deň sme sa taxíkom premiestnili na hlavnú autobusovú stanicu. Mimochodom taxíky budú našim častým dopravným prostriedkom v tejto krajine. Našim cieľom bolo dostať sa do mesta Dupnica odkiaľ bolo najbližšie k pohoriu Rila. Nebol by to však Balkán bez dávky organizovaného chaosu v štýle „nema problema“ máme čas. Nájsť autobus do nášho cieľa nebolo vôbec jednoduché. Komunikovalo sa angličtinou a exotickou zmesou bulharčiny, ruštiny a slovenčiny. Po asi pol hodine zháňania spoju v teplote nad 35 stupňov sme vyčerpaní zasadli k jednému orosenému. Vtedy to prišlo. Autobus je na svete a máme dve minúty na nástup. Všetko dobre dopadlo a za približne hodinu cesty sme vystúpili v Dupnici. Najedli sme sa miestnej hustej čorby s domácim chlebom a už spomínanou exotickou zmesou bulharo-ruso-slovenčiny vybavili taxík, ktorý nás zaviedol až ku podhorskej ubytovni.
Čakalo nás príjemné, domácke ubytovanie. Po prelomení jazykovej bariéry sme sa spriatelili s pánom domácim, ktorý nám spolu so svojou mamou tri dni nielen vyváral od výmyslu sveta, ale strávili sme s ním dlhé debaty o minulosti, prítomnosti a možnej budúcnosti oboch našich krajín. Čakali nás konečne hory. Pôvodne sme uvažovali nad výstupom na najvyššiu horu Musala (2925 m n m) nakoniec ale z hľadiska dostupnosti a väčšej pestrosti zvíťazilo Sedem rilských jazier.
Skoro ráno sme vyrazili. Povinná výbava v podobe klobása, cibuľa, chleba a jedno víťazné pivo bolo v batohu a išlo sa. Pôvodný zámer vyšliapať hore pešo bol zmarený dosť zmätočným značením trasy. Nakoniec sme sa predsa vyviezli lanovkou. Ale pozor. Lanovka zďaleka nejde na vrchol, ktorý je vo výške medzi 2000-2500 m n m. Naopak, po vystúpení nás čakala nádherná niekoľko hodinová túra.
Najskôr sme sa pokochali zástupom koní, ktorými privážajú zásoby na horskú chatu. Pár nádychov sviežeho ranného horského vzduchu a ide sa na to. Ako už názov prezrádza cieľom bolo sedem ľadovcových jazier. Každé nesie meno podľa svojho typického tvaru ako napr Slza, Oko či Oblička.
Jazerá sú umiestnené nad sebou a spájajú ich horské potôčiky a malé vodopády. Časť trasy viedla cez perfektne udržiavané chodníky, zvyšok bol v znamení výšľapu po kamenných stupienkoch na tatranský štýl. Priznám sa, trochu som sa obával tlačenice.
Mnohí návštevníci totiž písali, že sem chodí veľké množstvo turistov. My sme mali šťastie. Ľudí síce bolo, no katastrofický scenár s horskou klaustrofóbiou sa nekonal. Naopak, nikým nerušení sme si občas sadli na skalu a kochali sa neuveriteľne čistou hladinou jazier, ktorá hrala farbami od zelenej po blankytne modrú.
Po dosiahnutí vrcholu trasy nás prekvapilo stádo kráv pasúcich sa len niekoľko sto metrov odtiaľ. Pre náročnejších turistov bola možnosť pokračovať po hrebeňovke rôznymi smermi ďalej. My sme však na ďalší deň mali iný plán. Zostup dole bol nemenej zaujímavý keďže sme zvolili inú trasu. Potôčiky a bystriny tu boli lemované horskými kvetmi hrajúcimi všetkými možnými farbami. Opustená socialistická chata sa striedala s ďalšou síce fungujúcou no evidentne už len pozostatkom dávnej slávy.
Ďalší deň nás čakal stredoveký kláštor Rila. Dostať sa k nemu nebolo jednoduché. Po neúspešnom zháňaní taxíku nám pomohol náš pán domáci a už spomínaným slovanským esperantom sme si dohodli odvoz z jeho priateľom. Náš šofér Alex nás nielen bezpečne dostal cez miestami samovražedné horské serpentíny, ale nás aj trpezlivo čakal kým sme sa pokochali týmto stredovekým duchovným monumentom. Tento klenot v lone pohorí Rila je právom zapísaný v Unesco.
Kláštor bol založený v polovici 10. storočia neďaleko jaskyne v ktorej viedol svoj pustovnícky život budúci svätec Ivan Rilský. Ten sa po smrti svojich rodičov rozhodol dať na duchovnú cestu a vstúpil do kláštora sv. Dimitrija. Nenaplnilo to ale jeho spirituálny hlad a preto sa vydal cestou asketizmu. Už za svojho života bol považovaný za svätého muža keďže liečil ťažko chorých zo širokého okolia.
Po jeho smrti sa kláštor neustále rozrastal a postupne sa stal najväčším v rámci bulharskej pravoslávnej cirkvy a samotný Ivan Rilský sa stal patrónom Bulharska. Kláštor bol hlavne počas trvania Druhej bulharskej ríše bohato podporovaný panovníkmi a stal sa duchovným centrom. Po dobytí Bulharska Osmanmi bol kláštor zničený, no vďaka sultánovej manželky pôvodne Srbky Mary Brankovič sa začala jeho obnova. Prispeli k nej aj ruská pravoslávna cirkev a mníšska republika na hore Athos. Na prelome 15./16. storočia sem po vypálení Velikého Tarnova preniesli relikvie Ivana Rilského a celú literárnu školu.
Už predtým bol kláštor povestný svojimi rukopismi a scriptóriom, no prenesením školy sa stal centrom zachovania bulharskej písomnej kultúry v hlaholike. Druhým zlatým obdobím bolo 18.-19. storočie, ktoré sa dnes nazýva bulharskou renesanciou. Bol to vek vzkriesenia bulharského národa. Požiar v roku 1833 ťažko poničil celý kláštor no celý bol obnovený v rámci spomínaného národného obrodenia. Súčasný kláštor je teda obnovou z polovice 19. storočia na pôvodných stredovekých pozostatkoch. Svoju úlohu zohral aj v revolučných rokoch kedy sa tu ukrýval Vasil Levski.
Samotný kláštor má viac menej štvorcoví tvar. Hlavný kostol v strede nádvoria má päť byzantských kupol a vnútri tri oltáre.
Najzaujímavejšie sú ale maľby z vonkajšej strany. Zobrazujú Krista Spasiteľa, svätcov ale aj výjavy z posledného súdu. Vedľa je najzachovalejšia stredoveká časť- obranná veža. Celé nádvorie ako hradba obkolesuje štvorposchodový komplex s celami mníchov, dielňami, kuchyňou a legendárnou knižnicou so scriptóriom. Pri prehliadke nás upútala práve stredoveká kuchyňa s majestátnym krásne tvarovaným stropom.
Celý kláštor bol zmesou stredovekého tajomna, mystiky a hry farieb. To všetko dopĺňalo množstvo vôní, ktoré len umocňovali celý zážitok. Od začiatku pôsobil ako pevnosť a pevnosťou aj bol. Pevnosťou viery, vzdelanosti a bulharského národa. Možno to bude gýčové, ale kto nenavštívil tento kláštor v Bulharsku ani nebol. My sme sa ale už vydávali na ďalšiu časť našej púte po Bulharsku. Vrátili sme sa do Sofie a odtiaľ pôjdeme za tajomstvom dávnych pánov bojiska- legendárnych Thrákov.
Peter Legény
